„Z tohto pohľadu je preliačené,
a z iného vypučené,
pre niekoho strašne smiešne,
pre iného strašidelné.”
(Frigyes Karinthy: Tragédia človiečika)
Počas prípravných prác na spoločnej, slovensko-maďarskej učebnici dejepisu na prelome tisícročí sa objavilo svojské protirečenie národovo orientovaného prístupu k histórii. Dlho prebiehali len neplodné spory o tom, nakoľko možno Mateja Bela, alebo Bél Mátyása, považovať za Maďara, respektíve Slováka; čo znamená maďarská, respektíve slovenská identita „najmaďarskejšieho” básnika Sándora Petőfiho, ktorý mal matku Slovenku; že Ľudovít Kosut, alebo Lajos Kossuth, či jeho strýko, jeden z organizátorov protimaďarského slovenského národného hnutia Juraj Kosut, alebo György Kossuth, boli dobrí Maďari či zlí Slováci, alebo práve naopak, zlí Maďari a dobrí Slováci; nakoľko možno Pressburg/Pozsony/Bratislavu považovať za nemecké, maďarské alebo práve slovenské mesto; že robotníci, ktorí vybudovali Andrássyho triedu a parlament v Budapešti, používali väčšinou slovenčinu ako rodný jazyk a teda k dejinám ktorého štátu patria.
Bolo očividné, že výlučne národno orientovaný prístup môže viesť len k sporu, v ktorom nebude rozhodujúcou spolupatričnosť, ale konfrontácia. Na jednej strane nemožno spochybňovať, že naše dejiny boli spoločné viac než tisíc rokov, čo vytvorilo medzi Maďarmi a Slovákmi prepojenie a že zdieľali rovnaký osud. Na druhej strane však rozličné prístupy k dejinám videli túto spoločnú minulosť úplne inak. Hrdinovia slovenských dejín sa v maďarských učebniciach dejepisu objavovali väčšinou ako protištátni buriči alebo kriminálnici, pričom maďarskí hrdinovia budovania národa zaujali väčšinou v slovenských učebniciach dejepisu miesta utláčateľov.
Spory ohľadne spoločnej učebnice dejepisu sa podobali situácii, keď sa niekdajší manželia pokúšajú dohodnúť po zdĺhavom hašterení: ako si rozdeliť majetok, ktorý v minulosti spoločne nadobudli. Rany sú ešte čerstvé, pekné spoločné spomienky upadli do zabudnutia a pre tento vzťah je charakteristické obviňovanie a sebaľútosť zo straty. Po rozvode je prirodzená kríza identity, respektíve hľadanie identity: obe strany musia znovu definovať samých seba a vlastnú zmenenú tvár.
Z tohto hľadiska vznikla svojská asymetria medzi prístupom k dejinám dvoch krajín, ktorá sa však v súčasnosti začína vyrovnávať – z väčšej časti na úkor nás, teda Maďarov. Naše učebnice dejepisu považujú v podstate všetkých občanov, ktorí žili na území Uhorského kráľovstva, za Maďarov, a na základe takzvaného „hungarus” ponímania považovali etnickú príslušnosť za kultúrnu vlastnosť. Naproti tomu sa Slováci dlho sústredili len na dejiny slovenského etnika a stránky spoločnej histórie nechávali prázdne: hoci sláva Veľkej Moravy položila základy dejín Slovákov, potom však „barbarskí Maďari” utláčali Slovákov, ktorých z ich tisícročného spánku prebudili až v druhej polovici 19. storočia takzvaní národní buditelia.
Po vzniku samostatného slovenského štátu sa však prázdnych strán zmocnili a začali ich zapĺňať Slováci: v učebniciach dejepisu sa čoraz viac objavovali dejiny dnešného územia slovenského štátu, čo dobre demonštruje spor v oblasti športovej diplomacie o príslušnosť Zoltána Halmayho a Sándora Prokoppa. Zoltán Halmay zvíťazil na olympiáde v roku 1904 v plávaní, Sándor Prokopp v roku 1912 v športovej streľbe za Uhorské kráľovstvo (Rakúsko-uhorskú monarchiu), a tak sa prirodzene ocitli na zozname maďarských olympionikov, pričom v určitej miere ich považovali za svojich aj Rakúšania. Po prelome tisícročí Slovenský olympijský výbor rozhodol, aby sa mená Halmayho a Prokoppa, ktorí sa narodili na území dnešného Slovenska, dostali na pamätník slovenských olympionikov. (A mohli by sme ešte pokračovať aj s tým, že Prokopp sa hlásal k identite spišského Nemca, a tak by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol uchádzať aj o uznanie zo strany Nemecka, toto však teraz nie je našou úlohou.)
Obsadením územia sa teda v uplynulom desaťročí stalo čoraz viac zložiek spoločných dejín – ktoré boli v minulosti považované za maďarské – súčasťou slovenských, a to na základe toho, že sa niečo stalo alebo sa niečo nachádzalo na území dnešného Slovenska. V súčasnosti prebiehajú na tomto území viaceré zmeny, ktorých podstatou je, že slovenská strana sa do úplnej miery zmocní časti spoločných dejín, ktoré sa na ňu vzťahujú: okrem etnika a územia sa v súvislosti so spoločnými dejinami objavilo aj „spätné premietanie” štátnosti. Ak sa napríklad človek v Bratislave dopočuje, že ide o korunovačné mesto, kde boli korunovaní „naši králi”, je to správne iba z historického hľadiska. Ak mi však môj kamarát zo zahraničia bude večer oduševnene hovoriť o tom, že slovenskí králi boli korunovaní počas krásnej ceremónie a že aká zaujímavá je slovenská koruna, tak… už sa k tomu nestaviam tak nadšene.
Myslím si, že tieto procesy sa dajú spravovať len spoločne. My, Maďari, máme teraz možno ťažšiu úlohu, keďže kŕčovito lipneme na našich ideáloch z minulosti. Medzitým nám však spoločná minulosť vykĺzla z rúk. Podobne ako Slováci si totiž aj ostatné susedné krajiny začali vyvlastňovať stáročia nášho spolužitia. O ľuďoch, ktorých sme my doteraz považovali za Maďarov, sa v učebniciach susedných štátov môžeme dočítať ako o chorvátskych, rumunských či srbských hrdinoch, ktorých v mnohých prípadoch nevieme identifikovať ani kvôli prepisu mien.
Zároveň je pre mňa ťažké spracovať Trianon nielen preto, lebo sme prišli o niektoré územia, o dôležité časti našej minulosti, ale aj preto, lebo som stratil svoju možnosť prirodzeného kontaktu so svojimi rusínskymi a slovenskými predkami. Bol by som rád, ak by sa aj naďalej podarilo zachovať túto komunitu, v ktorej moji predkovia rozličných etník spolu dobre vychádzajú.
György Jakab
Zoltána Halmayho a Sándora Prokoppa (Zdroj: Wikimedia Commons)
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.