„Buďte, – prisahám Bohu! – Nemci, ale takí Nemci, ako boli vaši predkovia, ktorí radi šírili kultúru; takí Nemci, ako boli vaši kuruckí predkovia, ktorí udreli na labancov; takí Nemci, ako vaši honvédski otcovia v roku 1848; takí Nemci, ako vaši starí otcovia v maďarskom odeve za Bachovho absolutizmu; a takí Nemci, ako vaši otcovia, ktorí víťazoslávne priniesli do Kežmarku Thökölyho popol.” Tieto slová napísal v roku 1927 maliar Elemér Kőszeghy-Winkler (1882–1954) pod pseudonymom K-y-r-r, ktorý sa aktívne podieľal na verejnom živote maďarskej a nemeckej komunity v Levoči, ktorá sa stala súčasťou Československa.
Okrem toho, že po rozpade Uhorska sa tiež podieľal na činnosti Spišskej historickej spoločnosti (Zipser Historische Gesellschaft), bol jedným z iniciátorov miestnej pobočky Maďarského kultúrneho spolku na Slovensku a počas 30-tych rokov 20. storočia sa venoval aj šéfredaktorskej činnosti v jedinej tlači vydávanej v maďarskom jazyku v regióne, v Szepesi Híradó (Spišské zvesti). Kőszeghy sa v tomto svojom článku prihováral mladým, ktorí sa narodili na území Spiša a ktorých materinským jazykom bola nemčina; a nielen, že svoje vysokoškolské štúdiá absolvovali na univerzitách v Prahe a v Brne, ale zakladali aj tzv. „burschenschafty”, teda nemecké študentské spolky, ktoré sa zvyčajne podieľali aj na šírení nemeckého národného myslenia. Veľa faktorov zohrávalo úlohu v tom, prečo Kőszeghyho romantické a varovné slová nedojali „nádeje maďarskej budúcnosti Spiša”. Jedným z cieľov tohto článku je priblížiť, ako žili ľudia, ktorých materinským jazykom bola nemčina, na Slovensku v medzivojnovom období.
Hoci slovenská a maďarská historiografia v dôsledku zdôrazňovania spolužitia v spoločnej vlasti postupne vycúvala zo slepej uličky národnej exkluzivity, myslím si, že čo sa týka dejín Nemcov žijúcich na Slovensku, respektíve na Spiši, aj naďalej sa môžeme ocitnúť zoči-voči nedostatku informácií či paralelným verziám. Pri pojme „Zipseri” si mnohí ľudia predstavujú mestských občanov, ktorí hovorili po nemecky, ale cítili maďarsky a ktorí sa viazali predovšetkým k „čiernemu mestu” maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha. Situácia je podobná aj v maďarských bublinách na Facebooku. Hoci musíme dodať, že príspevky v skupine s názvom „Szepes megye iránt érdeklődők köre” (Kruh záujemcov o spišskú župu) – napriek tomu, že ju sledujú aj slovenskí záujemcovia – mnoho dotyčných z Maďarska vníma ako možnosť na uvoľnenie vlastnej frustrácie tak, že si vyprosia používanie slovenskej varianty mesta Levoča (po maďarsky Lőcse), ubližuje to ich egu, keďže ide o „tisícročné maďarské mesto”. Nota bene: dotyčný veľakrát nemá žiadne putá ani k Levoči, ani k Spišskej Novej Vsi, ani ku Kežmarku, ani k Spišu. Mýty, ktoré sú poháňané myšlienkou revízie, žijú s nami aj dnes a cieľom tohto článku je tiež to, aby na príklade Spiša predstavil, čo, ako a prečo sa odohralo tak, ako sa stalo, v obyvateľoch, ktorí hovorili po nemecky a ktorí sa ocitli v Československu, pričom predtým žili pod zvrchovanosťou uhorského štátu.
Felvidék, Slovensko, Die Slowakei
„Hostia” pochádzajúci z území rímsko-nemeckej ríše prišli na severné územia historického Uhorska v rozličných obdobiach. V Karpatskej kotline našli svoj domov spolu s rodinami mnohí majstri v oblastiach od vinárstva cez baníctvo až po spracovanie kovov, a keď si založili vlastné osady, neskôr mestá, uhorskí králi im udelili privilégiá. Keď sa myšlienka nacionalizmu, teda budovania národa, objavila aj v strednej Európe, na územiach dnešného Slovenska bolo nápadne veľa slobodných kráľovských miest, ktorým patrila široká samospráva a právo autonómnej správy. Skvelým príkladom na to je Kežmarok ležiaci pod Vysokými Tatrami, založili ho totiž nemeckí osadníci a zároveň spĺňal funkciu slobodného kráľovského mesta až do rozpadu Uhorska. Vďaka údajom zo sčítania obyvateľstva si môžeme vytvoriť približný obraz o tom, v ktorých severných oblastiach Uhorska uprednostňovali používanie nemeckého jazyka. Na základe týchto údajov sa dozvieme, že na prelome 19. a 20. storočia môžeme rozlíšiť štyri oblasti: Bratislava a okolie, tzv. Hauerland, Spiš a diaspóra v oblasti Bereg a Maramureš. Spojivom obyvateľov spomínaných štyroch oblastí bolo jedine to, že väčšina z nich používala v každodennom živote nemecký jazyk. Nepestovali medzi sebou špeciálne hospodárske alebo kultúrne vzťahy založené na jazyku, preto ani nemohol vzniknúť pocit komunity či solidarita medzi obyvateľmi geografických celkov, ktoré od seba ležali 100-200 km. Nehovoriac o tom, že z hľadiska vierovyznania a spoločenských vrstiev sa odlišovali nielen tieto oblasti, ale aj ľudia, ktorí v nich žili.
Začnime s Hauerlandom. Tento výraz pochádza pôvodne z nemeckej tlače z medzivojnového obdobia a chápali sa pod ním mestá Handlová, Nitrianske Pravno a Kremnica, respektíve okolité dediny, keďže názvy jednotlivých obcí v nemčine sa končili na „hau”. Napríklad Handlová, ktorá je po nemecky Krickerhau, no oplatí sa spomenúť aj obec Sklené (Glaserhau), Kunešov (Kuneschhau) či Janovu Lehotu (Drexlerhau). Hoci „hau” pôvodne odkazuje na ťažbu a spracovanie dreva, každodenný život tunajších obyvateľov počas 19. a 20. storočia bol definovaný baníctvom a spracovaním kovov, a väčšinu obyvateľov tvorili jednoznačne rímskokatolíci. Obyvateľstvo spišskej župy, ktorá ležala východnejšie, bolo komplexnejšie, keďže v urbanizácii regiónu zohrávala skutočne osobitnú úlohu mestská spoločnosť v Kežmarku, Levoči a Spišskej Novej Vsi, maďarská historiografia je však náchylná zabudnúť na to, že v údolí rieky Poprad sa nachádza množstvo dedín národohospodárskeho charakteru, kde žili Nemci. Tieto obce však – pochopiteľne – neobývali mešťania, ale maloroľníci, ktorých obzvlášť nezaujímali veľké slová a idey, ale skôr to, ako môžu zaopatriť svoju rodinu každodennou prácou. Podobný spoločenský obraz, ako mal Hauerland, vykazuje aj údolie rieky Hnilec v južnej časti Spiša, respektíve Štós pri hornej Bodve, ktorý patril do Abovsko-turnianskej župy, ako aj Vyšný Medzev a Nižný Medzev, kde boli práca v hámroch a výroba nožov považované za tradíciu. A aby sme to ešte trochu skomplikovali: väčšia časť nemeckých obyvateľov Spiša bola evanjelická, menšiu časť tvorili Židia, ktorí mali v medzivojnovom období ešte veľkú váhu z hľadiska organizácie verejného života. Tretiu územnú jednotku ani nemožno považovať za oblasť, kde sa hovorilo predovšetkým nemeckým jazykom, keďže obyvatelia Bratislavy, teda Pressburgu, sa vyznačovali okrem používania nemeckého aj maďarského a slovenského jazyka, a srdce miestnych občanov poskočilo skôr vtedy, keď o sebe mohli hovoriť ako o „Pressburgeroch” alebo „Prešporákoch”, než keď sa mali národnostne zaradiť na základe jazyka. V slobodných kráľovských mestách na Slovensku bol tento typ lokálpatriotizmu považovaný za pomerne živý jav a výnimku nepredstavovali ani mestá na Spiši. Stručne povedané: nemeckí obyvatelia, ktorí žili na severných územiach Uhorska, sa stavali k vlastnému prostrediu, svetu, Bohu aj k štátu odlišne. Príchod českých legionárov v novembri a decembri 1918 im priniesol nielen novú realitu, ale prišli do kontaktu s novými aktérmi, ktorí si na Slovensku z roka na rok vyžadovali väčší priestor.
Čo je to ten „Selbstbestimmung”?
23. október Nedeľa. Nemecká armáda takmer pred mesiacom prekročila v zmysle Mníchovskej dohody niekdajšie hranice Československa. Október 1938 bol charakteristický prepletaním prstov, silnými emóciami a horúčkovitými prípravami, keď sa lídri slovenskej autonómnej vlády a politickí lídri Maďarska v Komárne snažili prerokovať rozsah územia, ktoré má byť odovzdané Maďarsku. Vyčkávali nielen obyvatelia pásu v južnej časti krajiny, ktorý obývali Maďari, ale aj na Spiši sa našlo pár ľudí, ktorí chceli pre región iný osud. Zatiaľ čo v Kežmarku, Poprade a Spišskom Podhradí prechádzali veriaci práve smerom ku kostolu, na uliciach mohli vidieť plagáty s nasledovným textom: „Wir fordern die Selbst-Bestimmung für die Zips!” (Požadujeme, aby mal Spiš právo na sebaurčenie!). Po zverejnení známych 14 bodov amerického prezidenta Woodrowa Wilsona sa „sebaurčenie” stalo čarovným slovíčkom v Európe definovanej versaillským mierovým systémom. Čarovným slovíčkom, ktoré len zriedka obsahovalo konkrétnosti, oveľa viac sa však pokúsilo ľudí zmobilizovať. Plagáty si pôvodne objednal od tlačiara v Kežmarku popradský pivovarník Viktor Aladár Giorgetta, ktorý bol jedným z miestnych predstaviteľov Zipser Deutsche Partei (Spišská nemecká strana) v bráne do Vysokých Tatier. Čo bolo jeho cieľom? A čo je to tá Zipser Deutsche Partei?
Pokračujme tam, kde sme prestali. Keď v Budapešti zvíťazila Astrová revolúcia (1918), vojenská sila Rakúsko-uhorskej monarchie sa zosypala v priebehu okamihu a na územie Uhorska vtrhli cudzí vojaci, na české nebezpečenstvo odpovedala aj spišská elita, ktorá bola verná Maďarskému štátu. Presnejšie Tibor Kéler, poslanec parlamentu za Kežmarok z Národnej strany práce, ktorá bola vo vláde pred Astrovou revolúciou, na stránkach miestneho týždenníka Karpathen Post publikoval svoju víziu pod názvom „Respublica Scepusia”. Spišská republika, ktorú si predstavoval, mala byť založená na „princípe sebaurčenia národov” a myslel si, že vďaka cestovnému ruchu na Spiši a priemyslu sa môže toto „Švajčiarsko pod Karpatami”, ktoré by zo štátnoprávneho hľadiska patrilo k Maďarsku, stať sebestačným. Kélerovu predstavu si osvojil aj učiteľ a horolezec Gyula Andor Hefty, ktorý potrebu „Zipser Republik” pretlmočil ministrovi pre národnostné záležitosti Oszkárovi Jászimu. Československé légie dosiahli západné hranice Spiša v prvých dňoch decembra roku 1918, vyčkávali vývoj udalostí. Na veľkom zasadnutí spišských Nemcov 9. decembra však nedošlo k vyhláseniu nového štátneho zriadenia, a tak légie, keďže sa nestretli s veľkým odporom, prenikli na územie župy. Hefty a Kéler sa nevzdávali, a keď sa prostredníctvom Saintgermainskej mierovej zmluvy dostal Tomáš Garrigue Masaryk o ďalší krok bližšie k uskutočneniu svojho sna, dvaja Kežmarčania sa pustili do organizácie politickej strany na ochranu záujmov. A tou bola vyššie spomínaná Zipser Deutsche Partei, ktorej slávnostná zakladajúca schôdza sa konala v marci 1920 a o mesiac neskôr už kandidovala v československých parlamentných voľbách spolu s maďarskou Krajinskou kresťansko-socialistickou stranou, ktorá hájila záujmy maďarskej menšiny.
Idea „sebaurčenia” a Spišskej republiky zatiaľ zapadala prachom, keďže v rámci novej Československej republiky museli byť využité iné prostriedky voči úsiliam národného štátu. Keďže ústava „masarykovej republiky” považovala Československo za štát „československého národa”, štátotvorná väčšina pochopiteľne označila aj to, kto sú menšiny. Okrem toho hovoríme o krajine, ktorá hoci predbehla väčšinu štátnych zriadení v strednej Európe tým, že v nej fungovala parlamentná demokracia s právom na voľné zhromažďovanie sa a občianskou sférou, neformálny vplyv prezidenta Masaryka na vtedajšiu vládu prostredníctvom zoskupenia piatich najvýznamnejších politických strán, tzv. Pětky, to všetko trochu spestrovala. Do roku 1927–1928 bola Zipser Deutsche Partei politickou stranou na Slovensku s najväčšou organizačnou štruktúrou, ktorá sa považovala za nemeckú. Nedokázala však prekročiť regionálne pokrytie, čo by imponovalo vládnym kruhom v Budapešti. Malo to aj svoje dôsledky, keďže politické strany sudetských Nemcov žijúcich na česko-moravskom hraničnom území vytvorili svoje miestne pobočky aj v Bratislave od opozičných a nacionalistických národných oslovujúcich mestské a židovské obyvateľstvo po Demokratickú stranu slobody, ktorú viedol Bruno Kafka, bratranec Franza Kafku. Čo sa týka sudetských Nemcov, v každodennom živote slovenských obcí sa neobjavovali len ich politické zoskupenia, ale aj oni samotní, keďže v školách s vyučovacím jazykom nemeckým pracovali ako pedagógovia. Avšak jeden Nemec, obchodník z Kežmarku, ktorý po roku 1920 s nostalgiou spomínal na svoje uznanie a blahobyt za čias monarchie, ťažko znášal, keď sudetonemecký učiteľ horiaci národnou hrdosťou učil jeho dieťa piesne o veľkoleposti Nemeckej ríše. Kőszeghy písal o tejto generácii. Ktorá na svojich zipserských otcov hľadela ako na ľudí, ktorí úplne stratili zmysel pre realitu. Rodičia označení za „Maďarónov” titulovali „nevďačných” sudetonemcov za „Hergelaufenerov”, čo by sa dalo najlepšie opísať ako skaderuka-skadenoha. Generačnú priepasť ďalej prehlbovalo rozdelenie nemeckej politiky na Slovensku na dve časti, keď došlo k rozdeleniu strany Zipser Deutsche Partei.
V tieni svastiky
„My nie sme združenie s hákovým krížom, s jeho nasledovníkmi však sympatizujeme. S Hitlerom sympatizujeme preto, lebo Hitlera považujeme za národného hrdinu, keďže dal toľkým nezamestnaným ľuďom prácu a z rozdeleného Nemecka spravil usporiadanú ríšu,” vyjadril sa v roku 1934 vtedy 22-ročný Rudolf Klekner, ktorý vyštudoval právo v Prahe. Tento Nemec sa narodil v Jaklovciach pri rieke Hnilec, zmaturoval na nemeckom gymnáziu v Levoči a potom počas vysokoškolských štúdií sa dostal do kontaktu s rozličnými nemeckými kruhmi (aj v Nemecku). Spolu s niekoľkými spolužiakmi zo Spiša sa rozhodol združiť nemecky hovoriacu mládež v regióne do organizácie, čoho výsledkom bolo, že vyučujúci na gymnáziu v Levoči sa v triedach stretli s nakreslenými alebo vytesanými hákovými krížmi. Klekner povedal vyššie uvedené vety československým úradom, keď bol zadržaný kvôli pokračovaniu v protištátnej činnosti. Hoci „skautský oddiel”, ktorý viedol, zakázali, Kleknera to neodradilo. Po rokoch strávených v Prahe sa stal asistentom popradského advokáta a majiteľa hotelu Gézu Payera a popri práci aktivizoval miestnu pobočku Karpathendeutsche Partei (Karpatonemecká strana) v druhej polovici 30. rokov 20. storočia.
No ale počkať! Takže na Slovensku tu máme ešte jednu nemeckú stranu! Odkiaľ sa vzala? V čom sa líši od Zipser Deutsche Partei? Odpoveď dostaneme, keď sa vrátime do polovice 20-tych rokov 20. storočia, keď výsledky parlamentných volieb v roku 1925 primäli viacero politických formácií k rozhodnutiu. Keď chcel Antonín Švehla, líder víťaznej Agrárnej strany, vytvoriť občiansku pravicovú vládu s tým, že vynechá československých sociálnych demokratov, teda jednu z členov Pětky, menšinové strany sa zo dňa na deň stali vplyvnejšími faktormi. Volebná koalícia sudetonemeckej Bund der Landwirte (Zväz poľnohospodárov) a Magyar Nemzeti Párt (Maďarská národná strana) vedenej gemerským statkárom Józsefom Szent-Iványm priviedla okrem iného k poslaneckému kreslu aj Andora Nitscha, vtedajšieho predsedu Spišskej nemeckej strany. Spoločná nemecko-maďarská frakcia sa však ukázala len chvíľkovou, keď sudetonemeckí agrári vstúpili do vlády, Szent-Ivány a Nitsch ostali v opozícii. Tento výsledok ovplyvnilo množstvo faktorov, ktoré viedli k nespokojnosti v rámci Zipser Deutsche Partei. V obci Švedlár neďaleko Gelnice sa pod vedením továrnika pochádzajúceho z Olomouca oddelila jedna skupina od strany a založila hnutie s názvom Karpathendeutsche Volksgemeinschaft (Karpatonemecké národné súručenstvo), ktoré od roku 1928 fungovalo už pod názvom Karpathendeutsche Partei.
Čo chceli sympatizanti novej strany? Od roku 1929 vytvorili volebnú koalíciu s vyššie spomínanou Bund der Landwirte, teda v nasledujúcich rokoch viedli komunikáciu vyslovene blízku vláde. Najdôslednejšie propagovali svoje názory súvisiace s nemeckou národnou jednotou. Karpatonemecká strana, ktorej ťažiskom sa po roku 1930 stala Bratislava, hlásala ideu jednotného nemeckého národného spoločenstva, podľa ktorej sa všetci Nemci na Slovensku musia na národnostnom základe spojiť v jednotnej nemeckej strane. Toto, pochopiteľne, ohrozovalo regionálne záujmy Spišskej nemeckej strany. Informovať o politicko-historických súvislostiach je potrebné aj preto, keďže dve, medzi sebou súperiace strany, ovplyvňovali nielen tých, ktorí v rámci nich politizovali, ale postupne aj každodenný spoločenský styk. Vyostrilo sa to v roku 1938, keď proti „Pressburgerom” a „Zipserom” stáli „karpatskí Nemci”. Keď v roku 1935 uzatvorila Karpatonemecká strana spojenectvo so Sudetonemeckou stranou pod vedením Konrada Henleina, definitívne sa stala súčasťou Hitlerových plánov. Kým v rokoch 1935–1938 kládlo nacistické Nemecko postupný nátlak na Československo, súbežne s tým získavali priestor aj „karpatskí Nemci”, ktorí sa na jar 1938 už otvorene postavili za ideu národného socializmu. Dobrým príkladom na politickú polarizáciu je prípad z 24. septembra 1938, keď sa v Holumnici pri rieke Poprad nemecký maloroľník vyhrážal miestnemu evanjelickému farárovi, taktiež Nemcovi. „Kde je ctihodný pán? Prečo nepríde robiť kázeň? (…) Všetko to povedie k vojne a ja farára zabijem!” Maloroľník Johann Wawrek tieto slová vyslovil, keď odprevádzal syna na železničnú stanicu v Toporci. Kvôli nemeckej hrozbe nariadili v Československu všeobecnú mobilizáciu a povolaný bol aj Wawrekov syn. Duchovný Adalbert Alexy bol jedným z oduševnených členov Karpathendeutsche Partei, ktorý považoval Wawreka sympatizujúceho s agrárnou stranou za „boľševika”. A kým nemecké rozhlasové stanice hlásali, že „Beneš chce vojnu”, v skutočnosti britskí lídri verili, že dokážu skrotiť apetít nenásytného Führera. Spätne už vieme, k čomu to viedlo.
Szabolcs Czáboczky
Pracovník Fórum inštitútu pre výskum menšín v Šamoríne
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
