„Kdože by rozdvojil, / čo sám pán Boh stvoril, / Slovákov s Maďary / kdože by rozdvojil?”
Je takmer neuveriteľné, že tieto riadky napísala jedna z vedúcich osobností slovenského národného hnuta v 19. storočí, práve ten Jozef Miloslav Hurban, ktorý pred viac ako desaťročím viedol jednotku dobrovoľníkov proti maďarskej domobrane a v župách so slovenskou populáciou sa snažil obyvateľstvo obrátiť proti kossuthovcom. Úryvok z básne svedčí o intenzívnom zbližovaní slovenskej a maďarskej duchovno-politickej elity, aké sa v spoločných dejinách dvoch národov objavilo len zriedkavo.
K tomuto zbližovaniu, ktoré trvalo len krátko a ktoré zároveň prinieslo dôležité ponaučenia, došlo v rokoch 1860-1861, po páde Bachovho absolutizmu, keď sa v obrodzujúcom verejnom živote v Uhorsku stalo vyrovananie s národnostnými skupinami jednou z najdôležitejších tém politického diskurzu. Vplyvní myslitelia maďarskej liberálnej elity – József Eötvös, Zsigmond Kemény, Ferenc Deák, poučení z negatívnych skúseností rokov1848-1849, sa javili ako vyslovene otvorení na dialóg a na uhladenie „nedorozumení” s predstaviteľmi nemaďarských národov, čo naplnilo nádejou viacero slovensky cítiacich politikov a intelektuálov.
Historik József Demmel vo svojom diele Panslávi v kaštieli poukazuje na to, že práve táto zmena rétoriky mohla povzbudiť časť slovenskojazyčnej šľachty, ktorej príslušníci seba samých radili k uhorskej politickej elite, aby sa (prechodne) zaviazala úsiliami slovenského národného hnutia. Najvýraznejším príkladom bolo slovenské národné zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine 6. a 7. júna 1861, na ktorého organizácii, respektíve aj na naformulovaní tu prijatého memoranda, ktoré zahŕňalo slovenské národné požiadavky, sa aktívne podieľali zástupcovia šľachty Turčianskej župy. Spomedzi nich vynikal poslanec uhorského snemu, jeden z najoduševnenejších a najväčších odborníkov so serióznymi politickými skúsenosťami Jozef Just, ktorý bol aj rečníkom dvojdňového kongresu a v jednom zo svojich prejavov – vzhľadom na uhorský politický diskurz v 19. storočí jedinečným spôsobom – uznal aj existenciu samostatného slovenského národa. Dokonca definitívne nezavrhol ani myšlienku autonómneho slovenského okolia, hoci ju ani otvorene nepodporoval.
Medzi aktívnymi účastníkmi zhromaždenia – alebo ako sa v niektorých zdrojoch uvádza „tótskeho congresu” – nájdeme aj hlavného župana Šimona Révayho, ktorý hovoril len lámanou slovenčinou, napriek tomu s prejavom vystúpil aj viackrát a v minulosti inicioval založenie spoločného slovensko-maďarského kasína (kasína boli v tom čase hlavnými dejiskami spoločenského života) Turčianskej župy. Národné zhromaždenie ho napokon zvolilo na čelo delegácie, ktorej pridelilo za úlohu predložiť snemu v Pešti memorandum, ktoré obsahovalo aj požiadavku slovenského autonómneho územia. Do delegácie boli zvolení aj liptovský župan Martin Szentiványi a Jozef Just, ktorí žiadosť byť súčasťou delegácie prijali s nadšením.
Keď však politická elita v Pešti rozhodne zamietla slovenské národné požiadavky, dokonca neoficiálne zorganizovala aj petičnú akciu, ktorej cieľom bolo, aby sa dotknuté župy a ich orgány dištancovali od memoranda, Révay, Szentiványi aj Just cúvli. Just sa odvolával na bolesť hlavy – čo sa zdalo byť skôr výhovorkou – a žiadosť snemu odriekol, čo poskytlo bohatú miníciu pre slovenský humoristicko-satirický časopis Černokňažník.
Demmel v tejto súvislosti poukazuje na to, že predstavou slovenskojazyčnej šľachty nebolo ani tak uzmieriť dva národy považované za rovnocenné, ako skôr reintegrácia separatistickej skupiny, ktorá bola organizovaná na etnickom základe a ktorú bolo podľa nich možné získať rozumnými ústupkami, do maďarského politické národa. Takto možno vysvetliť, že hoci sa od samostatného slovenského okolia otvorene dištancovali, predsa boli pripravení zastupovať aj túto požiadavku pred krajinským snemom – paradoxným spôsobom práve v záujme zachovania integrity krajiny. Ich nadšenie však trvalo len dovtedy, kým im peštianska politická elita nedala na vedomie, že tento pokus o reintegráciu považuje za nesprávnu cestu.
Môžeme položiť aj otázku, prečo sa ešte aj liberálna elita takto radikálne obrnila pred myšlienkou národnej autonómie. Keďže jednotlivé etnické skupiny žili v krajine premiešane, Eötvös a Deák si mysleli, že na žiadnom území krajiny nemožno zabezpečiť samosprávu pre danú národnú komunitu bez toho, aby nehrozilo nebezpečenstvo útlaku iných etnických skupín žijúcich v regióne. Riešenie národnostnej otázky preto nevideli v kolektívnych právach alebo v územno-administratívnej autonómii, ale predovšetkým v tom, aby zabezpečili individuálne každému občanovi čo možno najširšie práva používania jazyka od vzdelávania cez praktizovanie vierovyznania až po úradný styk. Táto myšlienka sa zrkadlí aj v národnostnom zákone ministra kultu Jozefa Eötvösa z roku 1868, teda z obdobia po vyrovnaní, ktorý bol vo vtedajšej Európe považovaný za síce veľmi pokrokový, nebral však do úvahy skutočné potreby nemaďarských národných komunít. Uprostred maďarizačných tendencií, ktoré silneli od druhej polovice 70. rokov 19. storočia, uhorská politická elita už nebrala vážne ani zabezpečenie jazykovo-kultúrnych práv, čoho výsledkom bolo, že Slovákov zbavili výdobytkov memoranda z roku 1861 a Maticu slovenskú aj gymnáziá s vyučovacím jazykom slovenským zatvorili.
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
