Jókaiho ambivalentný vzťah k „slovenskému ľudu” – pre jednu z jeho najmenej sympatických postáv poslúžil ako vzor Štúr, o iných Slovákoch však Jókai hovoril v superlatívoch.
Ako na to poukázal Attila Merva vo viacerých svojich štúdiách, vzťah maďarského spisovateľa Móra Jókaiho k Slovákom sa vždy vyznačoval istou dvojakosťou. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že násilnú maďarizáciu zavrhoval a o Slovákoch, ktorí sa v boji za slobodu postavili na stranu kossuthovcov a dokonca so zbraňou v ruke bojovali za „uhorskú slobodu”, hovoril v superlatívoch. Na druhej strane však vedúce osobnosti slovenského národného hnutia, najmä Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana – a rovnako aj ich nasledovníkov -, ktorí sa postavili na stranu Viedne a chopili sa zbrane proti honvédom, považoval Jókai za nepriateľov Uhorska a vlastizradcov.
Jókaiho vzorový Slovák
Spomínaným vedúcim osobnostiam slovenského národného hnutia Jókai nikdy neodpustil a skvele to demonštruje jeho román s názvom Tí, ktorí zomrú dvakrát (v origináli Akik kétszer halnak meg), ktorý vyšiel desaťročia po revolučných rokoch. Hlavným antagonistom epizód, ktoré sa odohrávajú v rokoch 1848 a 1849, je Zsiborák, ktorý bol vytvorený po vzore Jozefa Miloslava Hurbana, vodcovi slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali po boku cisárskeho vojska. Proti nemu stojí Ferenc Illavay, ktorého predobrazom je slovensky hovoriaci šlachtic Ľudovít Benický (alebo po maďarky Lajos Beniczky), ktorý pochádzal z Dolnej Mičinej neďaleko Banskej Bystrice.
Jókai sa v roku 1862 skamarátil s niekdajším honvédskym plukovníkom a splnomocnencom vlády Benickým, ktorý na čele vojska národnej gardy, ktoré pozostávalo najmä z naverbovaných Slovákov, vybojoval viacero úspešných bitiek proti cisárskym skupinám útočiacim od Haliča a hurbanistickým českým a slovenským dobrovoľníkom. Po potlačení revolúcie odsúdili Benického na smrť, napokon však dostal milosť a osem rokov strávil vo väzení v Kufsteine. V roku 1864 začal s organizáciou obnovenia nezávislosti Uhorska, za čo ho znovu uväznili. Po vyrovnaní bol prepustený na slobodu, o niekoľko mesiacov neskôr našli jeho telo v Dunaji. Pravdepodobne sa stal obeťou politicky motivovanej vraždy.
Pre Jókaiho bol teda „vzorovým Slovákom” pravdepodobne Benický: hoci svoj pôvod nezaprel, dokonca s jednoduchým „slovenským ľudom” súcitil počas revolúcie, existenciu a rozvoj slovenského etnika si vedel predstaviť výlučne v rámci moderného, liberálneho a slobodného Uhorska a kroky „panslávskych agitárorov” – Štúra a jeho druhov – úspešne maril.
Jókaiho slovenský antagonista
Veľký spisovateľ, ktorý sa narodil pred 200 rokmi, vytvoril jednu z postáv svojho skoršieho románu s názvom Smutné dni (v origináli Szomorú napok), fanatického učiteľa ľudu Tomáša Bodzu, sčasti po vzore Štúra, sčasti po vzore evanjelického farára Jána Kollára. V podstate ide o postavu, prostrednícom ktorej Jókai paroduje slovenských národných buditeľov. Bodza pripomína karikatúru, keďže už počas svojho štúdia v Bratislave si „nasal dušu horkou nenávisťou voči všetkému, čo je maďarské” a podľa neho mali všetky národy v Európe slovanských predkov a, samozrejme, všetky názvy miest v Maďarsku mali tiež slovanský pôvod. Román sa odohráva v roku 1831, keď došlo k Východoslovenskému roľníckemu povstaniu; na povstanie nabáda aj Bodza a, samozrejme, pomoc očakáva od Moskvy. Spisovateľ sa teda stotožnil s propagandou vládnych kruhov v Budapešti tiahnucej sa takmer celým 19. storočím, podľa ktorej nie sú všetky slovenské úsilia o slovenskú národnú samostatnosť v skutočnosti ničím iným, než panslávskou agitáciou.
Jókai, mimochodom, v rokoch 1835 až 1837 navštevoval to isté evanjelické lýceum v Bratislave, kam chodil aj Bodza v románe a kde sa v rovnakom čase učil aj Ľudovít Štúre, predloha Bodzu. Pokojne sa mohli hoci aj stretnúť, hoci o tom niet dôkazov. Faktom však ostáva, že neskôr, v polovici 40-tych rokov 19. storočia, bol Jókai, ktorý sa v tom čase chcel stať advokátom, na advokátskej praxi u toho Alexandra Boleslavína Vrchovského (v maďarských zdrojoch sa uvádza ako Sándor Wrhovszky), ktorý bol predtým Štúrovým mentorom a vzorom a ktorý začal v polovici 30-tych rokov 19. storočia práve v evanjelickom lýceu po poľskom a českom vzore organizovať študentské hnutie v nacionalistickom duchu.
V inštrukciách adresovaným členom hnutia naformuloval Vrchovský, budúci Jókaiho šéf a poskytovateľ ubytovania, národný buditeľ s dušou revolucionára, aj oveľa radikálnejšie úsilia než vzdelávanie ľudu alebo pestovania materinského jazyka: „Veďte náš ľud nie k večnej trpezlivosti, ako to doteraz naši kňazi robili, ale k odstraňovaniu násilia a útlaku.” Tu by sme mohli uviesť, že citát pochádza z monografie Dušana Kováča s názvom Dejiny Slovenska (Praha: Nakladatelství lidové noviny 2024, s. 119. Posledná veta je odkazom na jeden verš v básni Óda na mladosť z pera poľského romantického básnika Adama Mickiewicza).
Štúrov vzor – Jókaiho mentor
Keď miestodržiteľská rada zakázala všetky študentské spolky v Uhorsku, Vrchovský založil spolu s niekoľkými druhmi v roku 1837 nemenej radikálno-revolucionársky tajný spolok s názvom Vzájomnosť. Nemal dlhú životnosť, jeho význam je predsa nesporný, keďže položil základy neskorším výdobytkom začínajúceho národného hnutia. Medzi zásluhy Vrchovského sa pripisuje aj to, že medzi prvými navrhol založenie celonárodnej kultúrnej, vedeckej a politickej inštitúcie, Matice slovenskej.
Keď sa však horlivý mladík Jókai v 40-tych rokoch 19. storočia usadil v Pešti ako advokát, postupne sa vzdialil od slovenského národného hnutia, hoci úplne sa s ním nikdy nerozišiel. Napríklad o desaťročia neskôr, keď sa vznik Matice slovenskej konečne stal realitou, daroval kultúrnemu združeniu 200 forintov. Tu by sme radi upozornili na zaujímavú paralelu: ako poslanec snemu bol Jókai jediný, kto súhlasil s návrhom Viliama Paulínyho-Tótha, aby dostala Matica rovnakú finančnú podporu ako ostatné kultúrne organizácie v Uhorsku.
Nakoľko vedel mladý advokát Jókai o niekdajších radikálnych ideách svojho mentora – kvôli ktorým budúci spisovateľ parodoval vedúce osobnosti slovenského národného hnutia s takým posmechom -, ťažko povedať. Ako však na to poukázal historik József Demmel, ich vzťah nebol len profesionálny, ale aj kamarátsky. Jókai totiž trávil vo Vrchovského peštianskej kancelárii nielen svoju advokátsku prax, ale počas tohto obdobia v jeho dome aj býval. Podľa Mikszáthovho životopisu Jókaiho sa Jókai práve v tom čase rozhodol, že si namiesto advokátskej kariéry zvolí spisovateľskú dráhu, v čom ho jeho šéf zanietene podporoval.
Napokon mali taký blízky vzťah, že Jókai predstavil peštianskeho advokáta aj svojej rodine a Vrchovský zveril Jókaiovcom svoju mladšiu sestru, aby si v čisto maďarskom Komárne okrem tajov vedenia domácnosti osvojila aj maďarský jazyk. Vrchovský chodil ešte na začiatku 20-tych rokov 19. storočia s rovnakým cieľom do gymnázia v Komárne, no podľa zdrojov sa mu nikdy nepodarilo tento jazyk dokonale zvládnuť.
Niekdajší vášnivý národný buditeľ, ktorý dal jeden z prvotných impulzov Jókaimu v jeho spisovateľskej kariére, skončil, žiaľ, neslávne. Keď totiž vysvitlo, že spreneveril majetok, ktorý mu zverila slovenská evanjelická cirkev v Pešti, v roku 1865 zmizol, pravdepodobne skočil do Dunaja. Jeho smrť si v tom čase už známy spisovateľ pripomenul formou básne.
Na záver by sa hádam oplatilo poznamenať, že Jókai, ktorý v politicko-sociálnych záležitostiach hlásal veľmi podobné radikálne demokratické idey ako mladý Vrchovský, spravil spoločne s Petőfim a ostatnými členmi kaviarne Pilvax revolúciu dňa 15. marca 1848.
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
