V roku 2015 sme si pripomenuli smutné 70. výročie masovej vraždy v Petržalke, ktorá ešte dodnes nebola úplne odhalená. O tomto hrôzostrašnom príbehu informoval prvýkrát Kálmán Janics vo svojom diele s názvom Roky bez domoviny (v origináli A hontalanság évei). V rukopise diela pôvodne figuroval opis masovej vraždy, no hneď musíme poznamenať, že v prvých dvoch západných vydaniach – v rokoch 1979 a 1980 – chýbal. Následne sa tejto téme venoval podrobnejšie v osobitnej krátkej štúdii s názvom Košický vládny program a „kolektívna vina” Maďarov (v origináli A kassai kormányprogram és a magyarság „kollektív bűnössége”). Janicsove správy sú pomerne neúplné, nastolili množstvo otázok, na časť ktorých dal nesprávnu odpoveď, iné nechal otvorené. Niektoré otázky sa dnes dajú už sčasti vyjasniť: kto boli obete, kto spáchal vraždu, aká bola motivácia, kde sa konala poprava, kde sú pozostatky alebo či niekto niekedy tieto udalosti vyšetroval.
Vzhľadom na to, že v súčasnosti uskutočňujem dôkladnejší výskum v archíve s cieľom odhaliť komplexnejšie okolnosti masovej vraždy, môžem sa podujať len na kritickú interpretáciu Janicsových tvrdení, respektíve v krátkosti načrtnem aj smerovania výskumu, ktorý prebieha. Musím však okamžite dodať, že interpretáciu považujem za „kritickú” len do takej miery a v takom smere, že tá upresní a spraví komplexnejším to, čo Janics spísal, no zároveň chcem poukázať na Janicsove omyly ako aj na jeho zaujatosť (ktorá sa sem-tam objaví). Príčinou Janicsových omylov je, že v rokoch, keď zbieral údaje, ešte pochopiteľne neboli prístupné zdroje informácií, ktoré už v súčasnosti môžeme slobodne skúmať.
Na základe súdobých zdrojov, ktoré používal aj Janics (hlavne denník Demokratickej strany s názvom Čas[1]), respektíve ďalších dokumentov, si môžeme byť istí, že masová vražda pri systéme opevnení v Petržalke sa naozaj stala. Dokonca na základe dokumentov, ktoré boli odvtedy zverejnené, si myslím, že ide o sériu masových vrážd na miestach, ktoré sú k sebe veľmi blízko. Janics sa taktiež na základe Času odvoláva aj na jeden prejav v parlamente, v ktorom žiadali vtedajšieho povereníka rezortu vnútra o vyšetrenie tohto prípadu. Zároveň však chýbajú textové citácie prejavu – čo je problematické, pretože tých niekoľko viet v sebe nesie množstvo informácií (Janics im vôbec nevenoval pozornosť, obzvlášť pri svojich tvrdeniach týkajúcich sa totožnosti obetí; možno nepoznal obsah prejavu) – Janics je trochu nepresný aj pri udávaní iných parametrov prejavu, ktorý zaznel. Nuž, citovaný prejav v parlamente mal Michal Géci z Demokratickej strany a týkal sa hlásenia povereníka rezortu vnútra Dr. Ferjenčíka (v súčasnosti by sme ho nazvali ministoma vnútra) o bezpečnostnej situácii Slovenska dňa 19. decembra 1947[2]. Z hľadiska našej témy je dôležitou časťou z prejavu:
„Tohto roku v letných mesiacoch sa údajne kvôli veľkej horúčave musela prerušiť exhumácia masového hrobu v Petržalke. Do hrobu pochovali približne 90 osôb, spomedzi ktorých boli len dvaja muži, aj to starší, dvanásť detí, a ostatné osoby boli podľa všetkého ženy. Tieto osoby zlikvidovala na začiatku júla 1945 určitá skupina, ktorá popravila ľudí, v prípade ktorých predpokladali, že majú u seba, respektíve doma v byte, peniaze alebo iné cennosti. K popravám došlo bez toho, aby sa presvedčili o ich politickej spoľahlivosti alebo nespoľahlivosti. Preto sa pýtam pána povereníka rezortu vnútra, kedy a ako plánuje dať tento tragický prípad do poriadku?”
A takto sa okamžite dostávame k jednej z najdôležitejších otázok: kto boli obete? Hoci podľa Janicsa zoznam zavraždených mohol existovať ešte v 60-tych rokoch 20. storočia, niekoľko svedkov masovej popravy informovalo o tom, že páchatelia na mieste spálili osobné doklady popravených (teda to, kto boli, sa spätne už nedá stanoviť).V súvislosti s totožnosťou obetí panoval v maďarskom verejnom diskurze na Slovensku názor, že v masovom hrobe v Petržalke odpočívajú Maďari, presnejšie 90 príslušníkov maďarskej mládežníckej vojenskej organizácie Levente. Zdrojom tohto názoru je očividine Kálmán Janics. Janics najprv len predpokladá, že „obete boli poväčšinou mládež, ktorá ešte nemala brannú povinnosť a boli najpravdepodobnejšie odvlečení z rodnej zeme”. Neskôr však uvádza už ako fakt: „desať týždňov po skončení druhej svetovej vojny zmasakrovali a umiestnili do masového hrobu deväťdesiat maďarských mladíkov”. Podľa neho „odkazuje celý rad faktov na to, že šlo o mladých ľudí z Maďarska (tzv. Levente), ktorí sa náhlili domov zo severu, ktorých nyilašovká moc na jeseň v roku 1944 deportovala na územie nemeckej ríše ako rezervu ľudských zdorjov. Tragický osud ich postretol, keď ich pri Bratislave zadržali v týždňoch po vojne a internovali ich do politického zajateckého tábora v Petržalke”. Miklós Duray – po stopách Janicsa – píše tiež o 90 maďarských mladíkoch[3], ktorí boli pravdepodobne príslušníci organizácie Levente odvlečení počas vojny, no boli práve na úteku a vracali sa domov. Stretol som sa s takým – údajom by som to nenazval, keďže nemal žiadny základ, na ktorý by sa odvolával – názorom, že tam do masového hrobu postrieľali 300 príslušníkov mládežníckeho oddielu Levente.
Najprv si teda musíme ujasniť verziu s príslušníkomi mládežníckeho oddielu Levente. Sovietska armáda, ktorá Bratislavu obsadila 4. apríla 1945, takmer okamžite vytvorila zajatecký tábor v niekdajšej delostreleckej kasárni. Každá maďarská vojenská jednotka alebo iná skupina, ktorá prišla do Bratislavy pozemnou cestou alebo železnicou, a tak aj vracajúce sa skupiny Levente, sa dostala do rúk Sovietov, ktorí maďarských vojakov – často pochodujúcich v uzavretom útvare so zbraňami v ruke [4] – nasmerovali do delostreleckej kasárne s tým, že potrebujú povolenie, aby mohli ďalej cestovať do Maďarska. Po prechode frontu sa regulérne československé vojenské jednotky do polovice júna ani nezdržiavali na slovenskom území a od mája sa začalo s odsunom zajatcov do Sovietskeho zväzu. Na základe vyššie uvedených považujem za málo pravdepodobné, že by príslušníci organizácie Levente padli v Bratislave do československého zajatia. Ani táto verzia sa však s úplnou istotou nedá vylúčiť. Dňa 24. mája 1945 totiž dorazila na člnoch na vode z Viedne 66-členná jednotka maďarských Levente do Bratislavy[5], no ich člny narazili do pilierov železničného mosta, ktorý bol predtým vyhodený do vzduchu, a potopili sa. Šiesti príslušníci Levente sa utopili vo vode, šesťdesiati dosiahli breh na pravom brehu Dunaja, ktorá sa volala Zabos. Pri ich záchrane, respektíve ich zaopatrení, im boli na pomoc obyvatelia maďarskej národnosti sústreďovacieho tábora, ktorý vtedy už fungoval v Petržalke (v podstate bola celá obec sústreďovací tábor). Môžeme si predstaviť – hoci údaje o tom zatiaľ nemám – , že Levente sa dostali do rúk orgánov rezortu vnútra, ktorý na tábor dohliadal. Takto možno tiež predpokladať, že ich vzali do koncentračného tábora s prísnym režimom Petržalka I[6], ktorý fungoval od 8. apríla [7] (tu na základe prísnej regulácie nariaďujúcej segregáciu Nemcov strážili predovšetkým (no nie výlučne) obyvateľov Bratislavy nemeckej národnoti, ktorí čakali na vysídlenie).
Janics o prípadnej totožnosti obetí nastoľuje ďalšie variácie vo forme popierania, náznakov, respektíve šírenia neoverených informácií. Pozrime sa najskôr na popieranie: Janics rozhodne vylučuje možnosť, že by boli v masovom hrobe ľudia, ktorých zastrelili Nemci, teda to, že Nemci by v Petržalke spáchali masovú vraždu. Jeho argumentácia je aj tu zaujatá a nezodpovedá historickým faktom. Opravu, obnovenie miesta vrážd, teda priekop systému opevnení Bratislavy, kladie na dátum po obsadení Bratislavy, teda tvrdí, že priekopové práce tam prebiehali po 4. apríli a príslušníkov Levente postrieľali do čerstvo vykopaných priekop. Toto mylne postavené tvrdenie (teda že za čias Nemcov tam neboli priekopy) je preňho rozhodujúcim argumentom v tom, že Nemci tam nemohli spáchať masové vraždy. Faktom však je, že v záujme posilnenia systému opevnení pôvodne postaveného ešte v rokoch 1933-1938 československým štátom[8] (systém opevnení predstavoval v rokoch 1944 a 1945 už súčasť ríšskej obrannej línie) žiadal Hitler od Szálasiho Židov na nútené práce [9]. Počas prác na opevnení vykopali vedľa už existujúcich priekop ešte približne 30 km dlhú bojovú priekopu ako súčasť „Festung Pressburg”. (Pri systéme opevnení nedošlo k boju, a tak tieto bariéry ani neutrpeli poškodenie[10]). Prvý transport 1600 maďarských Židov dorazil 12. decembra 1944 do Petržalky (Engerau), ktorá v tom čase predstavovala súčasť Nemeckej ríše. Jedno z hlavných miest, kam boli umiestnení, bol barakový tábor na Kopčianskej ulici. (Tento barakový tábor sa stal neskôr už spomínaným koncentračným táborom s prísnym režimom Petržalka I). Židovské pracovné tábory (v Engerau boli v skutočnosti dva hlavné a sedem menších táborov) vyprázdnili Nemci 29. marca 1945. Predtým však časť ľudí na nútených prácach zmasakrovali. Pri severozápadnej stene cintorína v Petržalke sa po vojne našlo päť masových hrobov s pozostatkami 460 ľudí, ktorých zavraždili Nemci – spomedzi nich dokázali identifikovať približne 80 osôb. Po vyprázdnení tábora nasmerovali Nemci zvyšných Židov na nútených prácach do Mauthausenu – časť ľudí, ktorých zastrelili počas pochodu, sa mohla dostať aj do priekop systému opevnení[11]. V Petržalke teda aj Nemci masovo zavraždili neozbrojených ľudí, ktorí majú svoje masové hroby. Tieto masové hroby však nie sú totožné s masovým hrobom, ktorý objavili a exhumovali v priekopách systému opevnení v roku 1947.
Už aj prvé správy z roku 1947 (pravda, boli to neoverené správy) nadhodili – a Janics to cituje korektne –, že „obete pochádzali zo zajateckého tábora vytvoreného pre nespoľahlivých obyvateľov Petržalky”. Dnes už vidíme, že súdobé informovanie Času sa zhoduje so svedeckými výpoveďami z procesu vojenského súdu v roku 1947: obete masovej vraždy z tábora v Petržalke v menších skupinách[12] vo večerných-nočných hodinách vyhnali páchatelia do hraničnej rakúskej oblasti. Veľká časť obetí boli obyvatelia Bratislavy nemeckého pôvodu, našiel som však svedeckú výpoveď o tom, že tam na popravu odvliekli aj ľudí z tábora vo Svätom Jure[13]. V životopise jedného z páchateľov, ktorý bol postavený pred vojenský súd v roku 1947 (hoci z opisu jeho kariéry, ktorá potom ďalej stúpala nahor, chýba jeho neslávne pôsobenie v Petržalke) je krátka narážka na to, že v jeho prípade bolo vznesené obvinenie kvôli poprave osôb nemeckej a maďarskej národnosti. Z toho môžeme vyvodiť, že medzi obeťami neboli len osoby nemeckej, ale aj maďarskej národnosti. (Na procese pred vojenským súdom bola reč aj o osobách s maďarským menom – napríklad Kisovci –, ktorí mohli byť tiež obeťami masovej vraždy).
Janics o tom pravdepodobne nemohol vedieť, no 18-20. júla 1945 jednotka československej armády, ktorá mala stanovište v Bratislave, začala s vyprázdňovaním nemeckých táborov, a obyvateľov Bratislavy, respektíve jej okolia, spolu s osobami nemeckej národnosti nasmerovala do oblasti hraničného prechodu Berg s cieľom ich deportácie do Rakúska[14] (teda všetko sa to stalo ešte počas Postupimskej konferencie, no ešte pred jej skončením). Rakúske orgány neprevzali transporty, ľudia sa zdržiavali pod holým nebom. Dnes sa to už asi nedá dokázať, no medzi svojimi pracovnými hypotézami si zatiaľ nechávam myšlienku, že pod vplyvom potsdamskej konferencie, prípadne na ústredný pokyn, mohlodôjsť počas posledného júlového týždňa k organizovaným popravám vo väčšom počte primárne v iných oblastiach československo-nemeckej hranice, no pravdepodobne aj pri Bratislave. Na základe údajov Gézu Dunajszkyho, ktorý tiež skúma tematiku masovej vraždy v Petržalke, mohlo dôjsť k poprave príslušníkov Levente v Petržalke v dňoch 24-25. júla. Keď sme už spomenuli dátum popravy, z mojej strany pochybujem v stanovení dátumu na 24-25. júla. Poslanec Géci v už spomínanom parlamentnom prejave hovoril o vražde spáchanej na začiatku júla. Na základe už spomínaných svedeckých výpovedí na vojenskom súde bol dátum poslednej spáchanej vraždy 17. júl 1945. Som úplne presvedčený o tom, že veliteľstvo 4. (bratislavskej) vojenskej oblasti dňa 17. júla 1945 už vedelo o poprave obyvateľov nemeckej národnosti v hraničnej oblasti (otázne je, či tam rátať aj prípad v Petržalke) a na základe nariadenia zhora prijalo opatrenia, aby boli tieto kroky kategorizované ako samovoľné činy nižších veliteľov. (Maďarský preklad nariadenia viď medzi obrázkami.)[15]
Celkovo teda môžeme na základe už spomínaného parlamentného prejavu poslanca Géciho, respektíve svedeckých výpovedí pred vojenským súdom z roku 1947 v konkrétnej veci s veľkou pravdepodobnosťou vylúčiť, že by boli do masového hrobu, ktorý bol v lete 1947 exhumovaný a podľa niektorých údajov obsahoval 60, podľa iných približne 90 mŕtvol, postrieľaní aj maďarskí príslušníci Levente. Väčšina obetí, ktoré tam našli, bola vysídlená – hoci nie výlučne – z Bratislavy a bola nemeckej národnosti, prípade sčasti maďarskej. Jednu z obetí poznáme aj podľa mena vzhľadom na to, že vo veci jej zavraždenia sa konal aj proces v roku 1947 pred vojenským súdom. Ide o bankára Ervina Bacúšana, ktorého celé dni pred jeho popravou mučili, aby im prezradil, kde má cennosti. Dátum popráv možno s veľkou pravdepodobnosťou určiť na začiatok júla 1945. Vyššie uvedené úplne nevylučuje, že obeťou nejakej masovej vraždy mohli byť aj maďarskí Levente, ide však o iný prípad, než o akom sme doteraz hovorili na základe dôkazov.
Nasledujúca otázka: kto boli vrahovia? Jeden z myšlienkových pochodov Janicsa dáva tušiť spoluúčasť Sovietov na vraždách – hoci to otvorene nevyslovil. Janics tvrdí, že sa v 80-tych rokoch 20. storočia dostal na mušku KGB kvôli tomu, že informovial o masovej vražde s tým, že podľa neho v čase spáchania vrážd zabezpečovali hraničnú oblasť výlučne sovietske ozbrojené sily („českí partizáni” tam nemohli ísť), teda aspoň takto to vyvodzoval. Čo sa týka zabezpečenia hraničnej oblasti – hoci dôsledky odvodzuje na základe vlastných zážitkov – sa Janics mýli, dnes máme k dispozícii už presnejšie informácie. Reorganizácia československých ozbrojených síl 15. mája 1945, respektíve rozhodnutie československej vlády z 25. mája 1945, následne nadväzujúce nariadenie ministerstva obrany[16] o dočasnej mierovej organizácii branej moci, jej úlohách a vojenských útvaroch objasňuje, že medzi úlohy opätovne založenej 1. československej armády patrilo zabezpečenie hraníc Československa. V prípade masovej vraždy v Petržalke – keď k nej došlo – pripadala úloha zabezpečovania československo-rakúskej, ako aj československo-maďarskej hranice medzi Bratislavou a Komárnom v obvode Bratislavy 4. pešej divízii a jednotkám, ktoré jej boli podriadené[17]. Zároveň tiež poznamenám, že Sovietom nariaďovali v tom čase už dve najvyššie direktívy, aby do Sovietskeho zväzu vyslali čo najviac ľudskej pracovnej sily. Z toho vyplýva, že sovietskym záujmom nebolo vyvražďovanie zajatých ľudí – vojnových zajatcov a internovaných (vrátane žien) –, ale ich zachytenie na prácu v Sovietskom zväze[18]. (Týmto tvrdením, samozrejme, nevylučujem kruté zaobchádzanie, ktoré viedlo k úmrtiu množstva zajatcov). Čo sa týka prenasledovania Janicsa zo strany KGB, ja si myslím, že Janics sa mýli aj v tomto. Opatrenia, ktoré voči nemu prijali, môžeme pripísať skôr jednému z účastníkov masovej vraždy, ktorý mal na konci 70-tych rokoch 20. storočia za sebou už vrchol svojej kariéry, no ako zástupca veliteľa 4. československej armády mal ešte stále význmané kontakty v oblasti politiky a štátnej bezpečnosti na rozdiel od vidieckeho lekára, ktorý prišiel o svoje miesto.
Už viackrát som sa odvolával na vojenský súdny proces z roku 1947. Konal sa vo veci zavraždenia Ervina Bacúšana – proces sa začal na konci marca 1947 a rozsudok vyhlásili 25. mája. Poznamenám, že celý proces zapadal do série vyšetrovaní, ktoré začali na jar 1947 v Československu (no po prevzatí moci komunistami vo februári 1948 prestali), ktorých cieľom bolo vyšetrenie atrocít spáchaných na obyvateľoch nemeckej a maďarskej národnosti po 5. máji 1945[19]. V rámci toho bol zostavený parlamentný vyšetrovací výbor[20], respektíve vo viacerých konkrétnych prípadoch došlo k procesom na vojenskom súde a rozsudkom (v porovnaní so známymi masovými vraždami ich však bolo veľmi málo). V Bacúšanovom súdnom spore je potrebné zdôrazniť, že obvinenie nebolo zo spáchania masovej vraždy (pokiaľ viem, vo veci masového hrobu v Petržalke nikdy nikoho nevzali na zodpovednosť), ale predmetom procesu bola konkrétna vražda. Mená páchateľov masovej vraždy v Petržalke – alebo aspoň časti z nich – však nájdeme medzi obvinenými v Bacúšanovom procese[21]: Bedřich Smetana, Jozef Jančo (v čase vznesenia obvinenia bol už disciplinárne prepustený z armády, pretože sa potvrdilo, že sa k osobám v tábore správal násilne, respektíve znásilňoval ženy[22]) a Eduard Kosmel. Všetci traja boli dôstojníkmi, respektíve poddôstojníkmi 17. pluku 4. pešej divízie. Pluk sem prevelili 15. júna 1945 z Prahy, jeho slávnostné privítanie sa konalo v Bratislave 27. júna. Prvá rota prvého prápora pluku bola umiestnená do kasárne v Petržalke. (V tom čase) Nadporučík Eduard Kosmel, náčelník práporu, bol veliteľom tu umiestnenej jednotky, Smetana bol ako podplukovník politickým pohlavárom pluku, podporučík Jančo bol dôstojníkom vojenskej kontrarozviedky. Hoci zazneli svedecké výpovede aj o spáchaní masových vrážd[23], súdny proces nebol rozšírený. Hlavný obžalovaný Smetana sa bránil tým, že Bacúšan spolupracoval s nacistami, zastrelili ho na úteku. Súd obhajobu neprijal, Smetanu odsúdili na 12, Janča na 9, Kosmela na 7 rokov väzenia. Smetanu uviedli ako osobu, ktorá vraždu zosnovala a ovplyvnila ostatných dvoch obvinených. Zároveň odznela aj svedecká výpoveď ohľadne toho, že vo viacerých prípadoch vydal povedal na popravu Kosmel[24], súd však nebral do úvahy ani to. Trest si neodpykal ani jeden z nich, najvyšší vojenský súd v Prahe ešte v októbri 1947 eliminoval rozsudok vojenského súdu v Bratislave. V záujme odsúdených vystúpilo viacero parlamentých poslancov komunistickej strany, respektíve aj Bedřich Reicin, šéf vojenskej rozviedky, ktorá si získavala čoraz väčší vplyv. (Reicin sa spolu so Smetanom ešte v Sovietskom zväze podieľal na vybudovaní organizovanej 1. československej vojenskej rozviedky). O ďalšom Jančovom osude zatiaľ neviem nič. Smetana využil vtedajšie zmätočné časy a odišiel cez Budapešť do Palestíny. Kosmel spravil skvelú vojenskú a politickú kariéru: vrátil sa aj na miesto svojich predchádzajúcich zločinov, teda do Bratislavy, ako veliteľ 39. pešieho pluku, po ďalšej reorganizácii ako veliteľ 9. streleckého pluku. Absolvoval vojenskú akadémiu v Prahe, potom v Sovietskom zväze vojenskú akadémiu K.J.Vorošilova. V roku 1964 ho povýšili na generálmajora a vymenovali ho za zástupcu veliteľa 1. armády. V roku 1968 bol zástupcom náčelníka Generálneho štábu a parlamentným poslancom. Od roku 1969 po obdobie troch rokov pôsobil v Moskve ako zástupca náčelníka štábu ozborejných síl členských štátov Varšavskej zmluvy. V rokoch 1972-1978 bol zástupcom veliteľa 4. armády. Od roku 1978 do svojho odchodu do dôchodku v roku 1983 bol vedúcim vojenskej katedry na Karlovej univerzite v Prahe. Zomrel v roku 1985 v Nitre.
Doteraz bola reč len o priamych vykonávateľoch. Vzhľadom na to, že vrahovia spáchali tieto zločiny ako členovia vojenskej organizácie, zodpovední boli aj ich velitelia[25]. V prípade masových vrážd spáchaných v celom Československu – takže pochopiteľne aj v prípade tragédie v Petržalke –, vedú mnohé stopy priamo k vedúcemu vojenskej kancelárie prezidenta Beneša[26], dokonca k samotnému Benešovi[27].
Ešte som dlžný stanovením miesta spáchania masovej vraždy, respektíve motivácimi vrahov. Na základe Času, respektíve neúplného Janicsovho opisu, ako aj kvôli zmenám v povrchu pôdy, bolo už trochu ťažké určiť miesto, kde došlo k vraždám[28]. Takto môžeme s veľkou pravdepodobnosťou stanoviť, že vraždy spáchali pri priekope systému opevnení v Petržalke[29], ktorá spájala strednú pevnosť BS-4 s menšími pevnosťami BS-5a a BS-5. (Existujú zatiaľ neskontrolované, ojedinelé údaje o tom, že aj v iných častiach systému opevnení sa našli ľudské pozostatky[30] – napr. dve mŕtvoly pri pevnosti BS-6). V spravodajstve Času sa exhumácia v roku 1947 konala pri malej, dnes už neexistujúcej pevnosti BS-5b. Na základe výpovede osoby, ktorá sa podieľala na rozmontovaní pevností v roku 1950, sa našli mŕtvoly po celej dĺžke priekop spájajúcich pevnosti BS-4 a BS-5. Je pravdepodobné, že Čas a rovnako Janics informujú len o jednom masovom hrobe, mohlo ich byť aj viac. O opätovnom pochovaní exhumovaných pozostatkov zatiaľ isté zdroje nemám. Na cintoríne v Petržalke sa nachádza neoznačený masový hrob, o ktorom súčasný správca cintorína nechce alebo nevie poskytnúť informácie. Podľa spomienok profesora Ferenca Callmeyera hlásala ešte v 60-tych rokoch na hrobe železná tabuľa, že tam spočívajú príslušníci maďarskej vojenskej organizácie Levente. Návštevníci cintorína uviedli, že hrob z času na čas vyhľadajú nemecky hovoriace skupiny.
Čo sa týka motivácie, na základe doterajších faktov by sme si mohli hoci aj myslieť, že rozhodujúcim bolo získanie materiálnych výhod – teda aspoň dokumenty dôrazne uvádzali, že vrahovia hľadali u svojich obetí peniaze a hodnotné veci, ktoré si potom po masakre medzi sebou rozdelili. Lenže toto by bol veľmi plochý a povrchný prístup. Už po Pražskom povstaní (5. mája 1945) bol Čechom sprostredkúvaný odkaz, že občania Československa nemeckej národnosti stratili všetky svoje práva, nie sú viac než otroci, všetko ich majetok prislúcha Čechom. Vykoristenie obetí je teda potrebné zapasovať sem. V skutočnosti teda nie je reč len o obyčajnom vykoristení, ale o vykonaní štátnej politiky. A vrahovia neboli ničím iným, než nástrojmi štátnej politiky. Základnou motiváciou vrážd bola národná príslušnosť obetí.
Na záver musíme uviesť ešte jednu dôležitú vec. Janics aj ďalšie citácie, ktoré pochádzajú od neho, predstavujú masovú vraždu v Petržalke ako ojedinelý prípad. Skutočnosť je však taká, že v dejiných vtedajšieho Československa nešlo o jedinú masovú vraždu – z toho vyplýva, že sa ani nedá skúmať ojedinele. Bola to len jedna epizóda genocídy – a čo sa týka jej rozsahu, teda počtu popravených obetí, ani nie tá najväčšia. Na základe vyššie uvedených som musel udalosti v Petržalke umiestniť do systému: do dejín vytvorenia národného štátu Čechov a Slovákov, ktorého jedným z najdôležitejších momentov bolo zbavenie sa Nemcov a Maďarov – a to za každú cenu. Z tohto možno vyvodiť ďalší dôsledok: masové vraždy spáchané na území celého Československa, ktoré si vyžiadli obete v rozsahu 30 000 až 300 000 tisíc[31] osôb (väčšinou ženy, deti a starších mužov) možno považovať za prejav vôle najvyššieho politického vedenia vtedajšieho Československa. Znamená to, že – hoci na vnútropolitickom bojisku prebiehal v rámci mocenského boja medzi politickými stranami vážny spor v otázke spôsobu zaobchádzania s Nemcami a Maďarmi (netýkalo sa to však základnej otázky, teda veci vysídlenia) – komunikácia najvyšších úrovní politického rozhodovania mohla mať posmeľujúci, povzbudzujúci vplyv na páchateľov masových vrážd. Veľmi rozhodne musíme súbežne poukázať aj na to, že rozdúchané vášne boli zamerané predovšetkým a hlavne na nemecké obyvateľstvo. Násilné činy, ktoré vyústili do smrti, tak boli páchané predovšetkým na nich. Aj najvyššia politika, aj spoločnosť si mysleli, že za hrôzy vojny, za zločiny spáchané voči Československu, sú zodpovední predovšetkým Nemci, pomsta na nich je adekvátna a oprávnená. Toto stanovisko, ktoré, mimochodom, prevláda v českej spoločnosti dodnes, bolo jedným z najdôležitejších dôvodov rozdielu v zaobchádzaní s obyvateľmi vtedajšieho Československa nemeckej a maďarskej národnosti[32]. Masové vraždy väčších rozmerov teda utrpeli sudetskí Nemci a na Slovensku karpatskí Nemci. To však neznamená, že na maďarských obyvateľoch Slovenska neboli vykonávané násilné činy, takéto ojedinelé prípady sú známe[33]. Na základe dokumentov, ktoré poznám, si však myslím, že politické vedenie Slovenska dokázalo efektívnejšie zabrzdiť akcie takéhoto typu a tak uplatniť základný slovenský záujem a stanovenie cieľa, teda vysídlenie maďarského obyvateľstva do Maďarska pokojnejšou cestou. Druhým dôležitým faktorom je, že v čase masových vrážd, ktoré boli spáchané na území celého Československa – ako som na to už skôr odkazoval – sa na území Slovenska nezdržiavala organizovaná československá vojenská sila (ktorá by sa aktívne podieľala na vraždách). Vražedné násilie obdobia, ktoré ukončilo vojnu, sa na Slovensku objavilo s príchodom organizovanej vojenskej sily z Česka na Slovensko. Gustáv Husák v jednom zo svojich prejavov v Slovenskej národnej rade v máji 1945 na otázku poslanca, ktorý požadoval tvrdšie zakročenie voči Maďarom, vymenoval tri dôvody, prečo sa to nedá uskutočniť: neumožňuje to medzinárodná situácia; na uskutočnenie zámerov momentálne nie sú k dispozícii dostatočné sily; cieľom je vysídlenie Maďarov do Maďarska mierovou cestou.
V súvislosti s masovou vraždou v Petržalke odkazujem ešte na základnú súvislosť: existuje tu viditeľná a očividná súvislosť medzi udalosťami v Petržalkou a masakrom Dobšinčanov v českom Přerove 17-18. júna 1945, ktorý si vyžiadal obete nemeckej (bulénerskej) a maďarskej národnosti. Môžeme tiež uviesť, že masaker v Petržalke je pomerne dobre dokumentované[34] „dvojča” masovej vraždy v Přerove (no čo sa týka zodpovednosti, tá sa dostala len po najnižšiu úroveň). Tieto dve udalosti spája totožnosť časti páchateľov, organizácia, vykonanie, mechanickosť pripomínajúca fašistické spôsoby „udeľovania smrti”, vykoristenie obetí, totožnosť vojenskej jednotky, zainteresovanosť osôb, ktoré možno spájať s komunistickou stranou, respektíve vojenskou rozviedkou pod komunistickým vplyvom, či záchranná akcia vedúceho vojenskej kontrarozviedky počas vyvodzovania zodpovednosti v roku 1947. V súvislosti so 17. peším plukom som už spomínal, že pluk preložili z Prahy 15. júna 1945. Ich preprava sa uskutočnila po železnici. Vojenská súprava s číslom 2095 – ktorej veliteľom bol štátny kapitán Eugen Surovčík, veliteľ prvého prápora pluku (pripomienka: kapitánom tohto prápora bol Eduard Kosmel) – zastavila 17. júna na železničnej stanici v Přerove, kde už čakal transport ľudí pozostávajúci z Nemcov, Maďarov a niekoľkých slovenských žien z Dobšinej, ktorí boli na jeseň 1944 evakuovaní a teraz sa vracali domov. Podľa neskoršieho spisu dvaja velitelia vojenskej súpravy, rozviedčik Karol Pazúr a Bedřich Smetana, ktorý zohrával rozhodujúcu úlohu v udalostiach v Petržalke, rozhodli o tom, že tí ľudia sa už nikdy nevrátia domov. (V skutočnosti – myslím si to na základe výpovede kapitána Surovčíka – vznikla v tejto veci medzi dôstojníkmi absolútna zhoda a na základe udalostí aj medzi mužstvom. Dvadsiatich vojakov popravnej čaty oboznámil kapitán Surovčík o ich „úlohe”). Táto masová vražda si vyžiadala 265 obetí, medzi nimi 120 žien a 74 detí – najmladšou obeťou bolo 4-mesačné bábätko. Kvôli masovej vražde postavili pred vojenský súd len Karola Pazúra; Smetana – hoci už v roku 1946 sa dostal do vyšetrovacej väzby – sa zodpovednosti vyhol. Podľa spomienok žalobcu Pazúra Pazúr nikdy nič neoľutoval. Hoci žiadal preňho prokurátor trest smrti, súd ho odsúdil na väzenie, svoj trest si však ani on neodpykal.
Už vtedy mi napadlo, že páchatelia masovej vraždy v Petržalke a v Přerove uskutočnili tieto vraždy s takou organizovanosťou a ich vzťah k smrti, k udeľovaniu smrti bol taký chladnokrvný a nepociťovali výčitky svedomia, že to nemohla byť ich prvá vražda takéhoto charakteru. V Smetanovom prípade vysvitlo, že v časoch Slovenského národného povstania bol členom partizánskej brigády Jegorov. Jeden z oddielov tejto brigády 21. septembra 1944 v obci Sklené (ktoré bolo založené za čias Ľudívta I. Veľkého a za čias kráľa Žigmunda osídlené Nemcami) popravil 187 neozbrojených mužov-civilistov vo veku 14–65 rokov len preto, lebo boli nemeckej národnosti. Neviem, či sa tohto masakru zúčastnil aj Smetana. V Petržalke sa jednému svojmu druhovi chváli, že vlastnoručne už stihol zabiť 150 Nemcov[35]. Som si však istý, že páchatelia masových vrážd prišli do Přerovu a Petržalky – čo sa týka vraždenia – vyzbrojení už dostatočnými skúsenoťami. Oplatí sa teda preskúmať aj ich predchádzajúce služobné miesta a aktivity pluku, respektíve jeho predchodcu, 4. brigády, a porovnať ich s masovými vraždami, ktoré sú známe.
Na strane vrahov (nech to už boli provokatéri alebo páchatelia) sú už asi všetci mŕtvi – historická pamäť však žije, a tak táto záležitosť ešte nie je, ešte nemôže byť uzavretá. Všetky ľudské zákony hovoria, že mŕtvych je potrebné pochovať. Obetiam masovej vraždy v Petržalke však dodnes nebola prejavená táto posledná úcta. Je teda načase pochovať mŕtvych – nie však túto záležitosť.
Bratislava 4. novembra 2013
Zverejnené: 11. decembra 2013
[1] O nájdení masového hrobu prvýkrát informoval denník Čas v čísle 22. mája 1945
[2] http://www.nrsr.sk/dk/Download.aspx?MasterID=181661
[3] Miklós Duray: Tablo okliešťovania práv (česko) slovenských Maďarov v období 1944-1949 (v origináli A (cseh-) szlovákiai magyarok 1944-1949 közötti jogfosztottságának tablója) http://www.felvidek.ma/mozaik/tajolo/multidezo/35684-a-cseh-szlovakiai-magyarok-1944-1949-kozotti-allampolgari-jogi-vagyoni-nyelvi-es-kulturalis-kollektiv-jogfosztottsaganak-tabloja
[4] Viď napríklad spomienky Eleméra Somogyiho: http://www.tankonyvtar.hu/hu/tartalom/historia/92-04/ch18.html
[5] Dr. Emil Samarjay: Denník – Vyhnanie do Petržalky (v origináli Napló – Ligetfalui száműzetés) (6. mája 1945 – 8. augusta 1946)
[6] Myslím si, že v Petržalke fungovali od apríla/mája 1945 dva tábory, s dvoma režimami. Samarjayho denník ako svedka potvrdzuje existenciu dvoch táborov. Z denníka jednoznačne vyplýva aj to, že život v tábore bol regulovaný dvojakým režimom. Internovaní Maďari sa mohli pomerne slobodne pohybovať na celom území Petržlky, ktorá bola vymedzená ako tábor, sami si mohli zvoliť svoje bydlisko. Mali božie služby v rodnom jazyku, ich zásoby potravín – aj keď poskromné – boli s pomocou Červeného kríža zaopatrené. S cieľom vybaviť si svoje záležitosti mohli prejsť do Bratislavy najprv s doprovodom, neskôr aj bez neho. Koncentračný tábor Petržalka I bol obkolesený oplotením, strážila ho ozbrojená stráž, ktorá mala povolené použiť zbrane. Obyvatelia tábora nemohli udržiavať styky mimo tábora, nemohli prijímať návštevy. V kasárni v Petržalke ďalej strážili zatknutých aj po tom, čo okolo 20. júna 1945 1/17 roty 17. pešieho pluku zaujalo toto územie.
[7] Jerguš Sivoš: Bez rozsudku (ÚPN 2011 Bratislava) 56. oldal
[8] Viac o systéme opevnení: http://www.bs8.yw.sk/
[9] Pre viac informácií: Szabolcs Szita: Das Arbeitslager von Engerau 1944/45 http://www.erinnern.at/bundeslaender/oesterreich/e_bibliothek/seminarbibliotheken-zentrale-seminare/abbild-und-reflexion/392_Szita%20Das%20Arbeitslager%20von%20Engerau.pdf/view
[10] Podrobnejšie o boji o Bratislavu: http://www.reenactment-sk.szm.com/Operations/Festung.htm
[11] Peší pochod bol na trase Petržalka-Berg, teda prechádzal priekopami systému opevnení pri masovom hrobe, ktorý bol objavený neskôr.
[12] Na základe svedeckej výpovede vojaka Juraja Mráza
[13] Na základe svedeckej výpovede vojaka Petra Vattu
[14] Soňa Gabzdilová- Olejníková, Milan Olejník: Karpatskí nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953 (Bratislava, 2004) http://www.saske.sk/SVU/public/media/5827/Kniha-Nemci%20na%20internet.pdf
[15] 1. (operatívny) útvar Generálneho štábu 11. júla 1945 vyhlásil popravu zajatých Nemcov za „aktivitu” nižších veliteľov a nariadil obmedzenie svojvoľných činov jednotlivcov. Ďalej navrhol aj to, aby boli páchatelia riadne vyšetrení a odsúdení. Musíme však poznamenať, že do jari 1947 nebol prejavený záujem o vyšetrenie prehnaných zásahov.
[16] Nariadenie č. 14. odd. org. hl. št. 1945 ministerstva obrany 120/Taj.
[17] Ing. Peter Krajčírovic: 4. divízia „Fatranská” – Inventár; Vojenský historický archív Bratislava, 2009
[18] Pre viac informácií viď: Éva Mária Varga: Maďarskí vojnoví zajatci a internovaní v Sovietskom zväze v zrkadle zdrojov z ruských archívov (1941-1956) (v origináli Magyar hadifoglyok és internáltak a Szovjetunióban az oroszországi levéltári források tükrében (1941-1956)) http://doktori.btk.elte.hu/hist/vargaeva/disszertvargaeva.pdf
[19] Potreba prešetrenia záležitosti a odhalenia úplnej pravdy však bola v rozpore so záujmom štátu, presnejšie, aby nebol narušený demokratický obraz krajiny v očiach zahraničia.
[20] Predsedníctvo Národného ústavného zhromaždenia schválilo 10. júla 1947, aby Výbor pre obranu vytvoril parlamentnú komisiu. Prvé zasadnutie sa konalo 22. júla 1947. Sledovala približne päťdesiat prípadov, no komisia sa vo svojich zhrňujúcich hláseniach vyhýbala priamemu stanovisku. Predseda komisie Dr. Bohumir Bunža bol aj poslancom. Po prevzatí moci komunistami komisia prestala pracovať, začalo sa so zatýkaním jej členov. Bunža odišiel pred zatknutím do zahraničia v marci 1948, v jeho neprítomnosti ho odsúdili na smrť.
[21] Základom pre tento záver je sčasi výpoveď kapitána Jana Majera, ktorý pred vojenským súdom jednoznačne vypovedal, že sa dozvedel o poprave 80 osôb, ktoré boli držané v zajatí. Vojak Juraj Mráz videl, ako Smetana a ďalší vojak Alexander Maskal vyviedli z tábora skupiny zajatcov, počul sériu výstrelov, potom sa dvaja dotyční vrátili už bez zajatcov. Plukovný lekár Bronislav Bukva na vlastné oči videl, ako Kosmel spálil v kachliach na ubytovaní civilné oblečenie. Peter Vatta svedčil o poprave skupín civilistov. Podľa Vattu prebiehali popravy na viacerých miestach.
[22] V tejto veci došlo k jeho procesu pred vojenským súdom v októbri 1945. Za trest bol v roku 1946 preradený do zálohy.
[23] Svedectvá kapitána Jana Majera a vojaka Vattu
[24] Napríklad svedectvo J. Števlika
[25] Jozef Tóth (25.05.1910 – 26.12.1994) bol veliteľom 4. pešej divízie od 11. júna 1945 do 31. júla 1945. Ako veliteľ nesie osobnú zodpovednosť za vykonanie masových vrážd v Přerove ako aj v Petržalke. (Asi by sa oplatilo preskúmať aj jeho pôsobenie v Košiciach, vzhľadom na to, že v období medzi 3. marcom a 6. aprílom 1945 bol veliteľom posádky v Košiciach).
[26] Šlo o generála Oldřicha Španiela, ktorý hoci nedal priamy rozkaz vojakom na vykonanie najväčšieho masakru (Postoloprty/Postelberg), venoval im však nasledovné slová: „Závidím vám, dostali ste obrovskú príležitosť a nezabúdajte, najlepší Nemci sú mŕtvi Nemci”. Poručík Jan Čupka, šéf miestnej kontrarozviedky, citoval jeho slová pred parlamentnou vyšetrovacou komisiou v roku 1947. http://www.wildevertreibung.de/Inhalt-der-Ausstellung-/Postelberg-Postoloprty–1/body_postelberg-postoloprty–1.html
[27] Osobne považujem za zosnovateľa a podnecovateľa masových vrážd prezidenta Beneša. Nielen kvôli jeho dekrétom, ktoré okliešťovali práva (zariskujem aj tvrdenie: v porovnaní s masovými vraždami vytvorili dekréty oveľa usporiadanejšie podmienky), ale oveľa viac kvôli jeho prejavu, ktorý mal 16. mája 1945 po víťaznom príchode do Prahy: „Vylikvidovat zejména nekompromisně Němce v zemích českých a Maďary na Slovensku, jak se jen likvidace ta dá v zájmu jednotného národního státu Čechů a Slováků vůbec provést.” http://www.moderni-dejiny.cz/clanek/projev-dr-edvarda-benese-v-praze-16-kvetna-1945/ Česi viedli spor o intepretácii pražského prejavu, ku konsenzu nedošlo. Viacerí zdôraznili, že Beneš tu skracoval, podľa nich očividne myslel na vyriešenie problému, ktorí predstavovali Nemci a Maďari. Lenže tento prejav bol dobre zostaveným príhovorom, so slávnostným nádychom. Je neprijateľné, aby bol takýto prejav čo i len trochu nedbanlivý.
[28] Opis miesta možno nájsť v čísle denníka Čas z 22. mája 1945.
[29] https://maps.google.com/maps/ms?ie=UTF8&t=h&oe=UTF8&msa=0&msid=209168110335934163462.0004d744d3c1771bcde1b
[30] Vojak Vatta hovorí vo svojej výpovedi tiež o viacerých miestach.
[31] Čo sa týka počtu obetí, číslo 30 000 je výsledkom akejsi spoločnej dohody medzi nemeckými a českými historikmi. Medzi nemeckými historikmi sa však nájdu mnohí, ktorí považujú za počet obetí približujúci sa skutočnosti 300 000.
[32] Je možné, že toto moje tvrdenie mnohí spochybnia. Citoval som parlamentný prejav Gustáva Husáka z 25. mája 1945, ktorý slovenský politický zámer usporiadať záležitosť maďarskej menšiny charakterizoval ako dvojaký a povedal nasledovné: Slovensko musia opustiť len tí Maďari, ktorí sem prišli po roku 1938. Preč budú poslaní ďalej tí, ktorí sa previnili voči republike, respektíve voči demokratickým princípom alebo boli členmi maďarských organizácií alebo spáchali zločin. Ostatných Maďarov sa však, len preto, lebo patria k maďarskej menšine a nespáchali nič voči (slovenskému) národu alebo politickému systému, nedotkneme a ani nechceme dotknúť. Zároveň zdôraznil, že ide len o momentálnu situáciu, v príprave je rozsiahla výmena obyvateľstva. http://www.nrsr.sk/dk/Download.aspx?MasterID=181631
[33] Katalin Vadkerty spomína napríklad prípad, keď sa slovenskí vojaci chopili zbrane v obci Trstice. Katalin Vadkerty: Od vysídlenia po reslovakizáciu 1945-1948 (v origináli A kitelepítéstől a reszlovakizációig 1945-1948) (Kalligram, 2007)
[34] Napríklad dokumentárny film Zoltána Brádyho s názvom Za vás nikto nezodpovedá (v origináli Magukért nem felel senki)
[35] Na základe svedectva Andreja Tokoša
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
