V súvislosti s videom o bitke pri Bratislave v roku 907, ktoré vyvolalo mnoho diskusií, si mnohí pomyslíme: prečo sme sa o tejto bitke v škole neučili? „To, prečo chýbali udalosti, ktoré zvyšovali takpovediac národnú hrdosť, malo svoje ideologické pozadie” vo vzdelávaní, myslel si napríklad učiteľ dejepisu Gergely Czuczor, predseda Skupiny Fidesz v Budaörs vo februári 2020, pričom tvrdil „v aktuálnych učebných osnovách je zdôraznený celý rad prehier, bitka pri Merseburgu, bitka pri Lechu, ale bitka pri Bratislave sa vôbec nespomína.” (Ako sme už spomínali, nie je to celkom pravda, keďže v predchádzajúcich osnovách pre šesťročné stredné školy v Maďarsku táto bitka figurovala a spomínala sa aj v jednotlivých učebniciach.) Spisovateľ Gábor Czakó tiež pripisoval v roku 2019 „zatajenie” tejto bitky komunistom.
Pravdou je, že tento ozbrojený stret nehodnotili do 21. storočia primerane jeho významu, napríklad vedecká publikácia o ňom bola vydaná až v roku 2008. (Zabudnuté víťazstvo (v origináli Egy elfelejtett diadal). Inštitút a múzeum vojenskej histórie v Budapešti. red. Béla Gyula Torma a László Veszprémy.)
Bitku pri Bratislave však „nezatajili” komunisti, nemohli to spraviť ani preto, lebo ovládali len zlomok z tých 1100 rokov, kým bola bitka zanedbávaná.
Príbeh zabudnutia na túto bitku sa totiž hneď začal tým, že ju nespomína ani jediný stredoveký uhorský zdroj. Domáce kroniky počnúc Anonymovou cez Obrázkovú kroniku až po Bonfiniho jej nevenovali ani slovo. Jej význam a podrobnosti prvýkrát opísal bavorský humanista, ktorý písal pod menom Aventinus, vo svojej knihe z roku 1522, teda viac než šesťsto rokov po tom, ako sa odohrala. Čas, kedy bola táto práca napísaná, je teda bližšie k dnešku než k roku bitky a väčšina jeho tvrdení sa nedá podložiť súdobými zdrojmi.
Skôr, než by sme však obvinili domácich stredovekých kronikárov z odrodilstva, musíme prezradiť, že tieto kroniky napísané pomerne neskoro (v 13-15. storočí) sa nemohli opierať o písomné dokumenty z obdobia okolo roku 907, keďže tie v tom čase v Uhorsku ešte nevznikali. O stáročia neskôr sa pozerali na udalosti spätne alebo sa opierali o ústne podávané legendy a – ide skôr o náhodu – s bitkou pri Bratislave sa nespájali také rozmanité príbehy ako s Botondom či Lehelom. Jedine v západných letopisoch sa zachovalo pár súdobých riadkov o bitke. Ako uvádza vojenský historik László Veszprémy vo vyššie spomínanej zbierke štúdií, tento stredoveký nedostatok zdrojov bol hlavnou príčinou toho, že „prakticky na dlhé obdobie bolo spochybnené ešte aj to, čo sa naozaj stalo, ako v Uhorsku, tak aj v nemecky hovoriacich oblastiach”.
V Uhorsku vzniklo takéto dielo prvýkrát až 140 rokov po Aventinovi, v roku 1663, aj to spomína bitku po jeho stopách. Autor tohto diela János Nadányi však uveril Aventinovi presne to, čo považuje dnešná generácia odborníkov za falšovanie: zahnanie vojska Ľudovíta IV. po bitke pri Bratislave. (Podľa týchto predpokladov aj vedomé spojenie jednej neskoršej bitky s tou pri Bratislave.)
A hoci historici 18. storočia začali hodnotiť víťazstvo pri Bratislave v súlade s jej významom, spochybnilo to však práve objavenie sa modernej kritiky zdrojov v 19. storočí. Gyula Pauler (1841-1903) získal vzdelanie u piaristov, bol prvým hlavným archivárom Uhorského celoštátneho archívu, členom Uhorskej akadémie vied, členom jej správnej rady ako aj predsedom jej historického oddelenia. Sčasti on redigoval a vydal zdroje vzťahujúce sa na obdobie, keď si Maďari obsadzovali vlasť. Tento prísny historik-archivár, ktorý lipol na odbornej kritike zdrojov s množstvom údajov, vyhlásil Aventinov opis za rozprávku. Hoci nespochybnil, že k bitke došlo, no jej miesto – na rozdiel od humanistu – logicky umiestnil do okolia obce s názvom Bánhida (dnes mestská časť mesta Tatabánya v Maďarsku).
Podľa dnešných odborníkov sa však mýlil nielen čo sa týka kritiky, ale aj geografického umiestnenia bitky. Za čo však, mimochodom, nemohol. Aventinovo geografické umiestnenie bitky pri Bratislave totiž potvrdzujú aj staré salzburské letopisy, ktoré sa dostali na verejnoť až 18 rokov po Paulerovej smrti, po roku 1921. Aj čoraz bohatšie súdobé znalosti v oblasti vojenstva podložili jednotlivé časti Aventinových opisov, čím sa potvrdilo podozrenie, že tento humanista pracoval v 16. storočí s početnými zdrojmi z 10. storočia, ktoré dnes už nepoznáme.
Podľa Veszprémyho „obraz, ktorý sme zdedeili po Aventinovi … by sa dal prirovnať k priečeliu zrekonštruovaného domu … kde možno v neviditeľných vrstvách odhaliť aj prácu majstrov, ktorí tam pracovali predtým, viac sa však samostatne nedajú priviesť na denné svetlo”.
Výskum bitky však meškal aj po roku 1921, pretože „do roku 1921 bola značná časť maďarských historických zbierok zdrojov a príručiek už hotová”, a to malo vplyv aj na neskoršie práce. Veszprémy však uvádza aj iné možné dôvody, prečo sa na bitku pri Bratislave zabudlo, napríklad že „miesto, ktoré sa nenachádza na území dnešného Maďarska, ťažšie rozdúchavalo fantáziu historikov”, alebo že „k bitke došlo v období, keď dosahovali maďarské vojská víťazstvá, a tak tento stret nepovažovali za tak ojedinelý jav”. Oveľa viac ich zaujímala problematika časovo blízkej smrti Kusála a Árpáda, najmä kde sa nachádza Árpádov hrob. Bálint Hóman v diele s názvom Maďarský príbeh (v origináli Magyar történet) z roku 1928 napríklad niekoľkými vetami informuje o rozhodujúcej bitke v roku 907, umiestňuje ju však k Ennsburgu – o bitke pri Bratislave ani nevie.
A tak bitku neskúmali historici ani po roku 1945, ani „občiansky” György Györffy, rovnako ako ani marxistický Gyula Kristó, hoci ten po stopách Aventina v jednej svojej knihe z 80-tych rokov 20. storočia venoval opisu bitky tri strany. Pre ich životné dielo inak ani nie je typické znevažovanie dávnych Maďarov. (Mimochodom, ide o omyl, že v komunistickom období by bolo ideologickým cieľom zatajovať dávnu minulosť Maďarov – stačí si pozrieť príručky alebo filmy, ktoré sa o týchto obdobiach zrodili počas najtvrdších rokov sovietskej okupácie. Aj sochy Habsburgovcov na námestí Hősök tere v Budapešti boli v tom čase vymenené za bojovníkov za slobodu.)
Archeológ István Bóna upriamil pozornosť v roku 2000, desať rokov po Nežnej revolúcii, na význam bitky a na to, „že ide o veľkú nedôstojnosť zo strany maďarskej historickej pamäti, že za najvýznamnejšiu bitku Maďarov považuje dodnes tú pri >Bánhide< , čo je všeobecne známym výmyslom kroniky Šimona z Kézy. Tento vplyv je ešte dôsledkom obdobia do konca 19. storočia, keď ešte plne verili v maďarsko-hunskú príbuznosť a poznámkam kronikára.” Podľa Bónu teda zohrávalo nepriamu úlohu v nepriaznivom osude bitky pri Bratislave okrem iného práve presadzovanie hunsko-maďarskej totožnosti.
Bitka napokon zaujala svoje dôstojné miesto v maďarských dejinách, pričom sa s ňou spája množstvo bizarných mýtov a falošných tvrdení (napr. že útočníci chceli vykynožiť všetkých Maďarov, o bitke sa učia dôstojníci v Amerike, atď.).
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
