Pred tridsiatimi rokmi, 22. apríla 1989 zorganizovali v Budapešti prvý protest pri príležitosti Dňa Zeme predstavitelia talianskej Radikálnej strany, ktorí sa tu zdržiavali, a domáci opoziční protestujúci. Demonštrácie za životné prostredie – hlavne akcie proti výstavbe vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros – neskôr úzko súviseli s bojom za zmenu režimu.
Na proteste pri príležitosti Dňa Zeme v roku 1989 sa postavilo niekoľko desiatok talianskych a maďarských demonštrantov za záchranu ozónovej vrstvy (medzi nimi bola aj Ciccolina, pornoherčka maďarského pôvodu, z ktorej sa stala politička) v Budapešti na námestí Vörösmarty tér, a túto udalosť napäto sledovalo množstvo uniformovaných policajtov, ako aj policajtov v civile. V predchádzajúci deň, 21. apríla, sa totiž konal oveľa väčší zelený protest (na ochranu životného prostredia), keď približne 400 ľudí prešlo od dnešnej Margitinej okružnej ulice cez most Margit-híd po železničnú stanicu Nyugati v Budapešti. Tento protest bola zameraný na vodné dielo plánované na Dunaji, ktoré dovtedy v Maďarsku už rozpútalo politické búrky, a ktoré, ak by bolo dokončené, podľa odborníkov z oblasti životného prostredia by predstavovalo vážne nebezpečenstvo pre zásoby tečúcej vody a podzemných vôd, ako aj pre faunu a flóru Dunaja (obzvlášť v oblasti Malého Žitného ostrova). A tak bolo v Maďarsku najdôležitejším cieľom ochrany životného prostredia zastaviť projekt, ktorý pripomínal štátne priemyselné megainvestície bez rozumu z čias Rákosiho.
Ale ani to nebol prvý zelený protest; už na začiatku mesiaca, 3. apríla v Nagymarosi desaťnásobne viac ľudí požadovalo zrušenie plánov. Ba čo viac, už od apríla predchádzajúceho roka sa konali podobné akcie, v ktorých organizácii zohrávali úlohu vznikajúce politické strany a množstvo organizácií životného prostredia (Pracovná skupina Vzduch, Výbor Nagymarosu, Zelený kruh BME, atď.). Obzvlásť dôležitá spomedzi nich bola skupina na ochranu životného prostredia s názvom Spoločnosť priateľov Endreho Bajcsy-Zsilinszkyho (BZSBT) a hlavne OZ Dunajský kruh, ktoré vzniklo ako úplne prvé v roku 1984. Hoci vodohospodársky projekt takýchto rozmerov drásal nervy iba Maďarom, tieto protestné akcie organicky zapadali do zeleného trendu ako v západnej, tak aj strednej a východnej Európe.
Po roku 1968 sa zelené hnutia rozšírili po celom demokratickom svete. Najznámejšou a dnes už najrozšírenejšou organizáciou na ochranu životného prostredia je Greenpeace, ktorý bol založený v roku 1971 vo Vancouveri v Kanade. Prvou zelenou politickou stranou bola Strana hodnôt a vznikla na Novom Zélande o rok neskôr.
Prečo vznikla táto vlna ochrany životného prostredia? Ako socialistický, tak aj kapitalistický systém umiestnil do centra hospodárskej politiky rast. Zelení si však mysleli, že rast a zlepšenie životnej úrovne, ktoré bolo založené na raste, nebudú v budúcnosti udržateľné. Opierali sa o množstvo vedeckých predpovedí, najmä o štúdiu odborníkov, ktorá bola vypracovaná pre skupinu vedcov tzv. Rímskeho klubu, a ktorá vyvolala veľké ohlasy. Štúdiu pod názvom Limity rastu vydal Američan Jay Forrester spolu so svojou výskumnou skupinou v roku 1972. V tejto štúdii predpovedali, že „ak naďalej ostanú súčasné rastúce tendencie počtu obyvateľstva, industrializácie, znečisťovania životného prostredia a produkcie potravín, ako aj miera čerpania zdrojov nezmenené, limity rastu na našej planéte dosiahneme už niekedy počas nasledujúcich sto rokov. Najpravdepodobnejším dôsledkom bude, že ako počet obyvateľstva, tak aj kapacita priemyslu pomerne náhle a neovládateľne klesnú.”
Okrem mnohých hospodárskych javov, ktoré boli škodlivé pre životné prostredie, vyvolala v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia odpor ochrancov životného prostredia aj výstavba jadrových elektrární od Nemecka po Švédsko. Jadrová energia bola odpoveďou na ropnú krízu 70-tych rokov 20. storočia, no zelení vnímali túto otázku inak: pre nich splynula s hrôzou „atómovej smrti”.
Vystúpenie zelených predstavovalo výzvu pre socialistické a sociálno-demokratické politické strany, ktoré boli vtedy vo vláde v mnohých krajinách (napr. v Nemecku, Rakúsku či vo Francúzsku). Tieto politické strany totiž tradične očakávali od hospodárskeho rastu aj udržanie štátu blahobytu. Základňu ľavicových politických strán, teda organizovanú robotnícku vrstvu, nové hnutie zvyčajne príliš nenadchlo, darilo sa mu získavať si popularitu skôr v kruhu mladých, na vidieku a v strednej triede.
Mnohí kritizovali zelených preto, lebo sa obávali, že spolu s ochranou životného prostreda sa môžu rozšíriť aj protipokrokové názory. Faktom je, že časť zelených nemala ďaleko od radikalizmu. Okrem toho si mnohí mysleli, že politika, ktorá kázala zastaviť industrializáciu, bola mimoriadne nespravodlivá voči chudobným krajinám tretieho sveta. Veď tieto krajiny sa len vtedy začali spriemyselňovať, sledovali model vývoja na Západe. Objavila sa aj vážna morálna otázka: možno im v tom zabrániť a kritizovať z bezpečia spoločností na Západe, ktoré sú plné blahobytu? Politik robotníckej strany Anthony Crosland to opísal príkladom, keď tí, ktorí sa dostali na hrad, odstrčia rebrík tým, ktorí by sa tiež chceli dostať na hrad rastúceho hospodárstva a konzumu. Napriek všetkým týmto kritikám však zelení pomaly získavali na popularite, pretože hľadali odpovede na dôležité otázky. V roku 1984 získali nemeckí Zelení ako prví mandát v západonemeckom parlamente (Bundestag). Čoskoro sa rozdelili cesty „radikálnych” (napr. Petra Kelly) a „realistických zelených” (Joschka Fischer, Otto Schily) – realistickí zelení si zvolili politizovanie v parlamente a z pôvodného programu sa vzdali mnohých vecí.
Napriek všetkým ochranným opatreniam zelené myšlienky – niekedy spestrené konzervatívnymi, niekedy liberálnymi myšlienkami ľudského práva, inokedy anarchistickými názormi – prenikli aj za Železnú oponu. Socialistický režim bol mimoriadne zraniteľný cez otázku ochrany životného prostredia. Zelení brali ako fakt, že silená industrializácia nevedie ani k spravodlivejšej spoločnosti, ani k zníženiu vykorisťovania prírody a ľudí. A kritika vykorisťovania ľudí už bola hodená rukavica socialistickému režimu.
Zelení mali množstvo konkrétnych tém. Počnúc priemyselne a energeticky motivovaným zničením celých obcí, vezmime si napríklad obec Bezidu Nou v Sedmohradsku v Rumunsku či obec Slanica (rodná obec sociológia a knihovníka Ervina Szabóa) na Slovensku, alebo Ade Kaleh v úžine Železné vráta: socialistické riadenie ekonomiky doľahlo na všetky tri obce, ktoré boli zaplavené, čím došlo k zničeniu stáročných kultúr, miestnych tradícií a boli obetované aj multietnické komunity (žili tam viaceré národnosti). Alebo si vezmime plán zničenia obcí v Rumunsku v 80-tych rokoch 20. storočia, ktorý nariaďoval zničenie malých obcí a presídlenie ich obyvateľstva do centier poľnohospodárskeho priemyslu (rovnako to platilo pre rumunské a maďarské obce). Nehovoriac o nehode jadrovej elektrárne v Černobyle, v súvislosti s ktorou bola odhalené aj klamstvo sovietskej komunikácie. Aj katastrofálne zdravotné ukazovatele socialistických štátov naznačovali, že tu máme problém vo vzťahu človeka a prírody. V meste Copșa Mică v Sedmohradsku v Rumunsku, ktoré bolo v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia najväčším priemyselným mestom Rumunska, orgány celé desaťročia tajili viacnásobné prekročenie hraničných hodnôt nebezpečných látok. V tomto meste je dodnes najvyššia úmrtnosť detí v Európe, ako smutné dedičstvo režimu štátneho socializmu.
Výstavba vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros by mala asi menšie kultúrne a zdravotné následky ako vyššie uvedené príklady, zároveň však znamenala aj symbolicky dobre uchopiteľnú tému pre zelených a vo všeobecnosti pre opozíciu. Príbeh siaha do roku 1963, keď podpísala vláda Maďarskej ľudovej republiky a vláda Československej socialistickej republiky dohodu o výstavbe vodného diela. (Samotné plány sú, samozrejme, ešte staršie.) Strany zaručili v zmluve z roku 1977 spoločnú výstavbu. Z maďarskej strany odložili kvôli environmentálnym obavám v roku 1983 výstavbu vodného diela o päť rokov. Na žiadosť maďarskej vlády preskúmala Maďarská vedecká akadémia vplyv výstavby. Hlásenie, ktoré sumarizovalo výsledky výskumu, navrhovalo odloženie výstavby, dokonca aj jej zastavenie.
Keď uplynulo päť rokov pozastavenia, sovietskym lídrom bol už dlhší čas Gorbačov, pretrvávalo politické zvoľňovanie, ktoré predchádzalo zmene režimu, uvoľnili sa médiá, fungovali organizácie na ochranu životného prostredia. Mesiac pred pádom Jánosa Kádára v Maďarsku, 24. apríla 1988, sa konal prvý protest proti vodnému dielu, 30 km dlhý protestný pochod medzi Visegrádom a Esztergomom v organizácii skupiny na ochranu životného prostredia BZSBT. Táto skupina tiež oznámila nasledujúcu akciu na 27. mája, ktorá bola načasovaná na návštevu rakúskeho kancelára Aloisa Mocka v Budapešti, počas ktorej podľa odhadov päť-šesťtisíc ľudí prešlo od námestia Vörösmarty tér po budovu rakúskeho veľvyslanectva na ulici Benczúr utca, protestujúc aj proti finančnému príspevku zo strany Viedne (toto bola prvá väčšia demonštrácia od roku 1956, ktorá sa neviazala k sviatku). Zhromaždeným sa prihovárali János Vargha, vedúci občianskeho združenia s názvom Dunajský kruh, a András Lányi, člen tohto združenia. Lányi uviedol, že „od Gabčíkova po Visegrád sa buduje obrovská facka, a túto facku dostaneme my.” Filmový režisér a scenárista si myslel, že politici nevyužívajú príležitosť rozísť sa so „škodlivým dedičstvom uplynulých desaťročí”. Vtedy uplynul ešte len týždeň od zasadnutia strany, na ktorom odvolali Jánosa Kádára, a ostávalo niekoľko týždňov do 16. júna, keď bola násilne a brutálne rozpustená politická demonštrácia naplánovaná na deň, keď popravili Imreho Nagya (samozrejme, nie je to totožné s neskôrším pochovaním Imreho Nagya o rok neskôr). Demonštrácie za ochranu životného prostredia však len sledovali a podávali o nich hlásenia, násilím im nezabraňovali.
V septembri v roku 1988 rozhodla vláda o pokračovaní výstavby. Viedlo to k jednému z najpočetnejších protestov v dejinách zmeny režimu, keď približne 35 tisíc ľudí vyšlo 12. septembra do ulíc na Dunajský prostest. Protestujúci odovzdali svoju petíciu v parlamente Brúnóovi F. Staubovi, predsedovi rady. Následne sa v hlavnom meste konalo ešte veľa demonštrácií, rovnako aj v Debrecene a Szegede.
Na protestoch proti vodném dielu sa miešali environmentálne heslá s tými, ktoré požadovali demokraciu: objavili sa transparenty s nápismi ako „Zbúrajme vodné dielo!”, „Slobodu zhromažďovania!”, „Demokraciu bez vodného diela”, dokonca aj „Politický pluralizmus!” – tento posledný niesli na jednom prosteste v čele davu. Najviac protestov prebehlo ešte pred 24. januárom 1989, keď vstúpil do platnosti zákon o zhromažďovaní; nikdy sa nedalo s istotou vedieť, ako zareaguje moc.
Napokon mesiac pred symbolickým aktom zmeny režimu – pochovaním Imreho Nagya 13. mája 1989, na návrh premiéra Miklósa Németha maďarská strana pozastavila výstavbu vodného diela. Protesty proti výstavbe vodného diela dodali energiu maďarskej opozícii, aby sa zorganizovala. Toto bola záležitosť – podobne ako protesty proti ničeniu dedín –, v ktorej mohli nájsť spoločný hlas ľudovo-národné, demokratické opozičné a reformnokomunistické názory, ako aj osoby, ktoré sa politikou nezaoberali.
V čase okolo zmeny režimu vznikla v takmer každej politickej strane zelená skupina. Pravdepodobne aj toto je jeden z dôvodov, prečo sa samostatná zelená politická strana do roku 2010 nedostala do parlamentu (na rozdiel od Rumunska, kde v prvých slobodných voľbách získali mandát aj dve takéto strany).
Zastavenie výstavby vodného diela na maďarskej strane spustilo roky, dokonca desaťročia trvajúcu sériu rokovaní a súdne spory medzi Maďarskom a Československom, neskôr jej nástupcom Slovenskom. Táto otázka nebola dodnes vyriešená.
Použitá literatúra:
Ádám Csillag: Dunaszaurusz. Dokumentárny film, 1988. https://www.youtube.com/watch?v=bKFQssTZQRA , dátum stiahnutia 20.04.2019
Tamás Fleischer: Žraločí chrup na Dunaji. Prípad vodného diela (Cápafogsor a Dunán: A dunai vízlépcső esete.) http://real.mtak.hu/4419/6/CAPACI92.pdf, dátum stiahnutia: 18.02.2018
Martin Lipset Seymour: Homo Politicus. Budapešť, 1995., Osiris Kiadó
Zmena režimu v obrazoch 1988-1990. https://www.youtube.com/watch?v=58up6LKkVIg, dátum stiahnutia: 01.03.2019
Ignác Romsics: Bola raz jedna zmena režimu (Volt egyszer egy rendszerváltás). Budapešť, 2003., Rubicon-könyvek
Protesty, demonštrácie1988-89 http://www.tuntetes-archivum.hu/
Protest proti vodnému dielu. Uprostred v sivom saku János Vargha.
Pohľadnica ironicky citujúca slová ministra životného prostredia Lászlóa Maróthyho (1987-89) so Stalinom, Maróthym a vodnou elektrárnou na Dnepre (dielo Tamása Dózsu)
Nevídaný dav za Dunaj. 12. septembra 1988
László Sólyom (Dunajský kruh) reční na proteste 30. októbra 1988. Na návrh jednej zelenej organizácie sa stal v roku 2005 prezidentom Maďarska.
Dievča protestujúce proti znečisteniu ovzdušia, Deň Zeme 22. apríla 1989
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
