Meno Alžbety Báthoryovej splynulo s jednou z najhroznejších legiend v dejinách: s mýtom „krvavej grófky”. Ale naozaj sa kúpala v krvi mladých dievčat alebo sa stala obeťou mocenských hier a klebiet? Okolo udalostí, ktoré sa odohrávali na Čachtickom hrade, je dodnes veľa otáznikov. Text Gábora Várkonyiho približuje príbeh grófky na základe súdobých zdrojov.
Alžbeta Báthoryová je považovaná za jednu z najkrutejších masových vrahov v dejinách. Podľa výpovede neznámej svedkyne, ktorej poznáme len krstné meno Zsuzsanna, zavraždila Báthoryová 650 mladých dievčat. Vyšetrovanie, ktoré bolo nariadené na konci prvého desaťročia 17. storočia, pravdepodobne viedlo už vtedy k mnohým klebetám. Zo života krutej grófky sa však stala legenda známa aj dnes až v priebehu 18. storočia. Jezuita Ladislav Turóci opísal vtedajšie Uhorské kráľovstvo. Jeho dielo, ktoré vyšlo v roku 1729, dobre zapadalo do radu prác, ktoré opisovali krajiny v 18. storočí. V knihe s názvom Ungaria suis cum regibus compendio data, teda Krátky opis Uhorska a jeho kráľov sa dozvieme príbeh, ktorý preslávil Alžbetu Báthoryovú po celom svete: pri česaní vlasov slúžka nechtiac potiahla grófku za vlasy, na čo rozhnevaná grófka strelila neopatrnému dievčaťu obrovské zaucho. Po facke sa dievčaťu hneď pustila krv z nosa a vystreklo z nej aj na rameno grófky. Prekvapená grófka si všimla, že tam, kam dopadli kvapky krvi dievčaťa, je jej pokožka opäť mladá a pružná. Od tej chvíle sa kvôli vidine mladosti a tým pádom nesmrteľnosti „kúpala” v krvi mladých dievčat. Turóci jednoznačne uvádza, že jeho príbeh pre ponaučenie. Grófka, ktorá sa vzdialila od pravej katolíckej viery, padla za obeť osídlam diabla. Cieľom tohto príbehu bolo argumentovať v prospech katolíckej viery.
Kto bola Alžbeta Báthoryová?
Alžbeta Báthoryová (de Ecsed) sa narodila v roku 1560. Jej rodičia boli Juraj Báthory z ečedskej a Anna Báthoryová zo šomlyóovskej vetvy, hoci mali rovnaké priezvisko, neboli blízki príbuzní. Dve vetvy rodiny Báthoryovcov, ečedská a šomlyóovská, sa rozdelili už pred poldruha storočím. Keď mala Alžbeta pätnásť, podľa vtedajšieho zvyku sa v rámci rodinnej dohody vydala za Františka Nádašdyho, syna palatína Tomáša Nádašdyho a Uršule Kanižskej. Ich svadba sa konala v roku 1575 vo Vranove nad Topľou, no vtedy už nežili rodičia ani jedného z nich. František Nádašdy mal 20 rokov, zosobášili sa teda dvaja mladí ľudia v primeranom veku. O všedných dňoch ich manželstva toho veľa nevieme. Rodičia Františka Nádašdyho, Tomáš Nádašdy a Uršula Kanižská, si sústavne písali listy, ktoré sú jedným z najdôležitejších zdrojov kultúrnej histórie 16. storočia. Od Alžbety Báthoryovej a Františka Nádašdyho sa zachovala len niekoľko listov. Avšak fragmentárne zdroje v nich ukazujú, že šlo o rodinu, kde sa mali radi a starali sa o seba. Nádašdy počas pätnásťročnej vojny v jedom z listov pre Mikuláša Pálfiho píše práve o tom, že sa ponáhľa za manželkou, takže sa s ním nemôže stretnúť. Manželskému páru sa narodilo päť detí: Anna, Katarína, Uršula, Andrej a Pavol. Dospelosti sa dožili tri deti: Anna, Katarína a Pavol.
František Nádašdy odišiel z radov živých v roku 1604, podľa skúpych zdrojov sa už na konci roka 1603 vrátil domov chorý. Jeho vdova dôsledne udržiavala pokope famíliu, ktorá ostala bez hlavy rodiny. Majetky spravovala s dobrým citom pre hospodárstvo. Svojmu podporovateľovi Františkovi Batthyányovi raz napísala, že ďakuje za radu, podľa ktorej má predať obilie armáde, ale na trhu zaň môže dostať aj viac. V roku 1608 vykonala na svojich majetkoch – ako by sme povedali dnes – komplexnú revíziu. Sčítala obyvateľstvo dedín, zrátala príjmy. A možno práve toto viedlo aj k jej záhube.
Na jar v roku 1610, v marci, nariadil palatín Juraj Thurzo odvolávajúc sa na „chýry” vyšetrovanie v dedinách patriacich k majetku Nádašdyovcov, hlavne v okolí Sárváru v dnešnom Maďarsku, ako aj obce Hostie, Nového Mesta nad Váhom a Čachtíc vo veci zavraždených mladých slúžok. O vyšetrovaní Alžbetu Báthoryovú neupovedomili, o vypočúvaniach sa pravdepodobne dozvedela len zo správ, ktoré sa šírili ústne. Avšak podľa zdrojov to neovplyvnilo jej zvyčajný chod života. V lete v roku 1610 strávila žatvu v Sárvári, potom sa na začiatku jesene vydala na svoje zimné sídlo do Čachtíc. V októbri sa ešte zastavila v Piešťanoch, v jedných z najpopulárnejších kúpeľoch tej doby, aby si tam oddýchla a užila si blahodarný účinok liečivej vody. Až potom dorazila do Čachtíc. Medzitým stihla prehlásiť za dospelého aj syna Pavla, ktorý vtedy dovŕšil dvanásť rokov. Nič nenaznačovalo tomu, že sa blíži tragédia.
Vypočúvania a svedectvá
Vypočúvania však pokračovali; je zvláštne a pozoruhodné, že obyvateľov Nového Mesta nad Váhom a Čachtíc vypočúvali na jar, keď sa Alžbeta Báthoryová zdržiavala už v Sárvári, respektíve poddaných v Sárvári a okolí, ľudí v službách panstva, zasa na jeseň, keď bola Alžbeta Báthoryová už na ceste do Čachtíc.
Zozbieralo sa dokopy 327 svedeckých výpovedí. Výskumy a literatúra o Alžbete Báthoryovej ich brala ako dôkazy; svedecké výpovede dlhý čas nikto ani nepreskúmal. Ak však tieto výpovede preskúmame podrobnejšie, zistíme, že svedectvo, ktoré malo nejakú hodnotu, podalo len 107 svedkov, ktorí už počuli čosi o klebetách, ktoré šírili informácie o vraždách. 220 svedkov nič nevidelo a nič nepočulo. Z tých 107 svedeckých výpovedí sa 43 nezhodovalo s obvineniami, mali by sa teda chápať ako oslobodzujúce. 64 svedkov tvrdilo, že niečo počuli. Očitý svedok sa však nenašiel. 64 výpovedí hovorilo o vraždách, konkrétne čísla však nevedeli uviesť, zaznelo toho veľa od „bezpočetných krutostí” až po najvyššie číslo 650. Štatistická analýza svedeckých výpovedí nás však privedie k veľmi dôležitému výsledku: každé svedectvo môžeme odvodiť od svedectva 10 ľudí, respektíve od toho, čo povedali. Týchto desať ľudí je: Zsuzsanna, o ktorej nič nevieme, ale spomína 650 obetí; kastelán v Sárvári Boldizsár Poky, ktorý počul o 300 zavraždených dievčatách; Michal Blaho zo Zemianskych Kostolian spomína tiež 300 obetí; Ján Kadludec tiež zo Zemianskych Kostolian vedel o 560 mŕtvych; farár Štefan Racicénus z Nového Mesta nad Váhom spomína 200 mŕtvych; František Török počul tiež o 200 obetiach; kostolán v Sárvári Benedek Bicsérdy mal vedomosť o 175 obetiach; Anna Szelestey, manželka Jánosa Zoltayho, nevedela uviesť konkrétne číslo; dvorný úradník Benedek Dezső a Jakab Szilvásy tvrdili, že videli „preveľa hrozných vecí”. Títo poslední dvaja svedkovia, ktorí boli, mimochodom, starí sluhovia Františka Nádašdyho, sú východiskom každého priťažujúceho svedectva. Dnešnými slovami stoja títo ľudia za poškvrnením dobrého mena Alžbety Báthoryovej.
Alžbetu Báthoryovú prekvapilo vojsko palatína Juraja Thurza 29. decembra 1610 v kaštieli v Čachticiach. Samotnú Alžbetu okamžite odviedli do hradu týčiaceho sa nad kaštieľom. Štyri osoby z jej okolia, ktoré tiež zajali – menovite to boli Ján Ujvári, Ilona Jó, Dorota Sentéš a Katarína Benická –, odviezli na majetok palatína do Bytče, kde ich vypočúvali mučením. Priznali hrôzostrašné veci, možno aj to, čo robili kati im. Medzi zápismi figurovalo pichanie ihlou, pálenie žehličkou, zviazanie. Zahanbujúce vyzlečenie zo šiat či týranie pohlavných orgánov sa tiež dostali do ich výpovedí. Sluhov, ktorých jednoducho nazvali spolupáchateľmi, odsúdili na smrť a upálili na hranici. Jána Ujváriho najprv sťali, potom jeho telo spálili. Katarína Benická sa počas vypočúvania zrazu stratila zo zdrojov, nevedno, či ju tiež odsúdili na smrť.
Zvláštnosťou veci je, že keď „zajali” Alžbetu Báthoryovú, Thurzovi vojaci vyslobodili aj týrané dievča. Ona ako jediná však vo vyšetrovaní, ktoré uvádza množstvo svedkov, nevypovedala. Mohla byť v tejto veci korunnou svedkyňou, ale predsa ju nevypočuli, čo sa s ňou vlastne stalo?
Alžbeta Báthoryová ani neskôr nevypovedala, hoci sa ju na to pokúsil nahovoriť aj kňaz Ján Poniczky. Materiál vyšetrovania neskôr poslúžil ako dokumentácia na prípravu asi plánovaného súdneho procesu, no nakoniec ju nepoužili. K súdnemu procesu totiž nedošlo. Alžbetu Báthoryovú nechali na Čachtickom hrade až do jej smrti v roku 1614. Na základe niekoľkých listov, ktoré napísal jej syn Pavol Nádašdy v Čachticiach vieme, že mohol svoju matku navštevovať, mohol byť spolu s ňou, dokonca neskôr si priviedol do Čachtíc aj svoju prvú manželku Judit Révay a tam sa mu narodil syn František Nádašdy, budúci krajinský sudca.
Ponaučenia
Mnohí sa pokúsili nájsť vysvetlenie na zvláštny prípad, ktorý obsahoval veľa hrozných podrobností. Spomínala sa politika, zlomenie politickej moci rodiny Báthoryovcov, sebecké záujmy jednotlivcov, túžba urodzených rodín po majetku a, samozrejme, aj nevyspytateľná ľudská povaha. Väčšinou sa hovorilo o Alžbete Báthoryovej ako o psychicky chorej osobe so sexuálnou poruchou. Hybnou silou udalostí mohli byť spomedzi vyššie uvedených asi sebecké záujmy jednotlivcov. Keď Alžbeta Báthoryová nariadila v roku 1608 spísanie majetkov a kontrolu ich hospodárenia, pravdepodobne sa pár úradníkov cítilo veľmi nepríjemne. Medzi nimi sa mohli cítiť ohrození aj dvorný úradník Benedek Dezső a Jakab Szilvásy. Možno klebety týchto dvoch ľudí, ktorí začali úmyselne poškodzovať povesť grófky, viedli k „správam”, na základe ktorých palatín nemal inú možnosť, než začať vyšetrovanie. Na konci vyšetrovania však vysvitlo, že zozbierané výpovede pred súdom neobstoja – a tak vec radšej ututlali. Popravou spolupáchateľov sa česť úradu palatína zachránila a zdanlivo fungovala aj spravodlivosť.
Alžbeta Báthoryová sa stala nesmrteľnou, ale nie preto, lebo sa kúpala v krvi. Príbehy, ktoré ju obkolesovali, vytvorili legendu „krvavej grófky”, ktorá sa hnala za večnou mladosťou. Táto legenda je nesmrteľná a smrteľná Alžbeta Báthoryová spí svoj večný sen na dodnes neznámom mieste.
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
